Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jozef Pevný (* 1935  †︎ 2021)

• Jozef Pevný sa narodil 22. marca 1935 v Bratislave

• do r. 1943 navštevoval židovskú (neologickú) základnú ľudovú školu v Bratislave

• v novembri 1944 bol s rodinou deportovaný do koncentračného tábora v Seredi (pobyt 2 týždne), odtiaľ do Terezína (pobyt 6 mesiacov)

• vyštudoval geológiu, celý pracovný život zamestnaný na Ústave Dionýza Štúra v Bratislave (do svojich 70. rokov)

• nemá vlastnú rodinu, brat žije (v r. 2016) v USA

• v roku 2008 presťahovanie do seniorského domu Ohel David

Z váženej bratislavskej rodiny sa stali neželanými občanmi

Vojnový Slovenský štát s jeho fašistickým zriadením vznikol, keď mal Jozef Pevný 4 roky. Ešte do roku 1943 s bratom navštevovali v Bratislave židovskú školu. Rodina Pevných vyznávala neologickú, reformovanú formu židovského náboženstva. Pri príležitosti veľkých sviatkov navštevovali veľkú synagógu na Rybnom námestí.

V dôsledku sprísňovania štátom riadených protižidovských opatrení, bola rodina nútená sa viackrát sťahovať. Najprv z centra Bratislavy,  z ich domu na Palisádach. V ňom mal zároveň otec, renomovaný praktický lekár, aj svoju ambulanciu. Bola mu zakázaná vlastná prax a na neurčitý čas od štátu dostal výnimku, s ktorou mohol naďalej pracovať.

Tieto výnimky boli motivované čisto hospodársky –  označovali dobovou rečou tzv. „hospodársky dôležitých Židov“. Dostali ich teda iba židovskí občania, ktorí boli pre fungovanie štátu nejakým spôsobom nepostrádateľní. Ostatní Židia o svoju prácu prišli, a s ňou aj o možnosť obživy pre svoje rodiny. Výnimku dostávali často ľudia lekárskej profesie, nakoľko by pri nárazovom odchode všetkých židovských lekárov v štáte nastal krízový stav. Väčšina židovských občanov, ktorí nedostali výnimku na prácu, a ktorých bola väčšina, boli zakrátko vystavení chudobe.

Všetky životné podmienky a možnosti boli limitované mimoriadne prísnym protižidovským zákonodarstvom vydaným vtedajšou ľudáckou vládou – tzv.  Židovským kódexom. Tento bol v niektorých ohľadoch prísnejší ako nemecké protižidovské zákony. Jeho zákony v praxi obmedzovali spoločenské, občianske, náboženské aj osobné práva židovského obyvateľstva. Židia strácali právo na nehnuteľný aj hnuteľný majetok, ktorý mal byť prevedený do árijských (teda nežidovských) rúk. Židovský kódex tiež pripravil právnu pôdu pre organizovanie deportácií židovských občanov do pracovných, a neskôr vyhladzovacích táborov.  Výsledkom všetkých opatrení bolo, že ľudia, ktorí boli po generácie súčasťou slovenskej spoločnosti, spolupodieľali sa na jej fungovaní a rozvoji, sa zrazu ocitli na jej okraji, okradnutí, zbavení práv a označení za nepriateľov štátu.

Štátom riadené protižidovské výpady dosiahli svoj ďalší vrchol v období SNP, kedy prestali platiť všetky predtým vydané výnimky[1] z deportácií židovských obyvateľov do pracovných a koncentračných táborov. Štvorčlenná rodina Pevných sa v tomto období schovávala pred deportáciami u otcových známych. Bývali v jednej izbe a nevychádzali z domu, otec už nepracoval. Ľudia, ktorí ich ukrývali veľmi riskovali, v najhoršom prípade – rovnako deportáciu.

Starý otec liečil cisára Franza Jozefa

Otec bol v Bratislave váženýmpraktickým lekárom. Vyštudoval vo Viedni. Išiel v šľapajách svojho otca,  ktorý bol vojenským lekárom, dokonca s generálskou hodnosťou. Liečil aj cisára Franza Josefa. S jeho menovaním sa spája pamätihodná epizóda, ktorá bezpochyby v rodine Pevných rezonovala odkedy bol pán Jozef malým chlapcom:
pred tým, ako bol starý otec menovaný generálom, mu cisár oznámil, že pokiaľ chce byť povýšený na generála, musí si zmeniť náboženstvo. Starý otec mu na to odpovedal: ‚Ako Žid som sa narodil, ako Žid aj chcem zomrieť.‘ To na cisára pravdepodobne urobilo dojem a vymenoval ho i tak. Starý otec sa našťastie druhej svetovej vojny nedožil, umrel v roku 1928.

Zoči-voči veliteľovi tábora ho pochytil nával zúrivosti

Pán Pevný si spomína, ako jedného dňa do bytu, v ktorom sa rodina ukrývala, vtrhli gestapáci v kožených bundách a okamžite ich odviedli. „Nemali sme so sebou nič, išli sme tak, ako sme boli.“ Otcovi gardisti cynicky povedali: ‚Pán doktor, budete pracovať v Ríši, v sanatóriu.‘ “ Skutočnosť bol pracovný tábor v Sachsenhausene.

Po zadržaní na stredisku gestapa ich nasadili do dobytčích vagónov a presunuli do tábora v Seredi. V Seredi sa po príchode konala selekcia – mužov posielali do táborov na prácu, ženy a deti ostávali v tábore. Za stolom sedel vysoký mladý muž s chladným pohľadom. Ľudia pristupovali a on ukazoval raz na jednu, raz na druhu stranu. Otec bol oddelený od rodiny a priradený do transportu smerujúceho do nemeckého tábora v Sachsenhausene. Pán Pevný išiel v rade po ňom. Vzrastom bol - vtedy  9-ročný - vysoký, a tak veliteľ ukázal na stranu, kde stáli muži. Matka sa zhrozila a vysvetľovala, že je to ešte dieťa, aby ho neradili k mužom. V tej chvíli ho zoči-voči esesákovi prepadla bezmocná zlosť: „Bol som zúrivý. Chcel som sa na neho vrhnúť, ale matka ma zadržala. To by malo zlé následky. Našťastie si to nikto nevšimol.“ Vďaka matkinej intervencii nakoniec ostal s mamou a o rok mladším bratom v Seredskom tábore. Len neskôr sa pán Pevný dozvedel, že ten, na ktorého sa chcel vrhnúť bol veliteľ tábora, Alois Brunner. Býval označovaný ako pravá ruka Adolfa Eichmanna a bol známy svojou krutosťou. Alois Brunner bol do Serede nasadený po vypuknutí SNP spolu s 33 príslušníkmi SS. Ich nástupom sa podstatne sprísnil režim v tábore, vrátane krutého zaobchádzania s väzňamia zvýšenia počtu transportov. Tábor v Seredi „nebol vyhladzovací tábor s plynovými komorami. Bol však prestupnou stanicou do takýchto táborov,“ upresňuje historik Hlavinka. Podľa historických záznamov, Brunner nariadil deportáciu zo Serede pre takmer 11 500 slovenských Židov[2]. Celkovo nesie zodpovednosť za viac ako 128 000 židovských životov počas vojny.

Z dobytčieho vagónu vystúpili v deň Vianoc

O ďalšie dva týždne boli aj s mamou a bratom opäť nahnaní do vagónov, ktoré smerovali nevedno kam, nevedno na ako dlho. Po týždni ťažkej cesty, v zime a neľudských podmienkach dobytčích vagónov, vlak zastavil v Terezínskom koncentračnom tábore, v Čechách. Vystúpili z neho v deň Vianoc – 24. decembra.

Pán Pevný tu aj s bratom a mamou bývali v preplnených barakoch. V neskoršom období býval s ďalšími deťmi, oddelene v táborovom detskom domove. Po tom, ako ochorel na zápal mozgových blán strávil nejaký čas aj v táborovej nemocnici. Spomína si na „veľmi obmedzený život“ a tiež na nedostatočnú a málo výživnú stravu – na jedlo dostávali napríklad riedku polievku z repy. V tábore strávili pol roka – až do konca vojny. Všetkým trom sa podarilo prežiť.

Oslobodenie a stretnutie rodiny u starej mamy

Ôsmeho mája terezínsky tábor oslobodila ruská armáda. Cesta domov bola zdĺhavá kvôli povojnovému chaosu a zničenej infraštruktúre, najmä zbombardovaným koľajniciam. Z českého Terezína cestovali do Bratislavy desať dní. Boli zoslabnutí, vychudnutí. Obidvaja s bratom prekonali ťažké ochorenia v tábore, matka ešte v období návratu prekonávala týfus.

Po príchode do Bratislavy vyhľadali byt, v ktorom predtým žila otcova mama aj s paňou, ktorá sa o ňu starala. Zistili, že stará mama prežila vojnu vo svojom byte vďaka tejto pani, pôvodom zo Sudet. Keď byt prišli kontrolovať gestapáci, do bytu ich nepustila a prehlásila, že je to árijský byt. Takto zachránila starej mame život. U starej mamy v byte bol v čase ich príchodu už aj otec, ktorému sa podarilo prežiť pracovný tábor v Sachsenhausene.

Antisemitizmus bol a bude

Pán Pevný konštatuje, že antisemitizmus úplne neskončil ani po vojne. Keď po vojne opäť s bratom navštevovali školu, neraz sa im stalo, že na nich pred školou čakali rovesníci a napádali ich kvôli ich židovskému pôvodu. Úsmevne tiež spomína, ako ich „chodila obraňovať stará mama s parazólom.“

Komunizmus bol pre nich spočiatku nádejou, že jeho idea rovnosti a ateizmu ich ochráni a zotrie nezmyselné rozdiely medzi ľuďmi. Už v päťdesiatych rokoch, v období procesov so Slánským a spol. však zistili, že tomu tak nebude. Reakciou na túto dezilúziu, v kombinácii s vojnovými zážitkami, bola masová emigrácia zostatkového slovenského židovského obyvateľstva. Brat pána Pevného v roku 1968 odišiel študijne do USA a rozhodol sa odtiaľ nevrátiť. Keď ho chcel navštíviť, alebo vycestovať niekam na „západ“, prišlo mu z komunistickej administratívy vždy rovnaké vyrozumenie: ‚Vaše vycestovanie nie je v súlade so štátnymi záujmami.‘ Brat v USA pracoval ako lekár, on na Slovensku ako geológ. Keď sa bratovi podarilo získať po desiatich rokoch americké občianstvo, mohol konečne po rokoch prísť navštíviť svoju rodinu na Slovensko. 

A ako sa pozerá pán Pevný na súčasné dianie? „V súčasnosti je demokratické zriadenie, v ktorom sú aj takí, ktorí to chcú zvrátiť. Nie je to pre mňa prekvapením, lebo viem, že niektorí Slováci stále uctievajú Tisa a chcú, aby to bolo ako pred tým ... neviem prečo. Bohužiaľ, stále je na Slovensku dosť ľudí, ktorí pozitívne spomínajú na Prvý Slovenský štát“. Dôvod pán Pevný vidí aj v tom, že „keď bude veľa ľudí, ktorí žijú v biede a nemajú zamestnanie, vždy tu bude riziko rastu neonacizmu.“

[1]              Išlo o vyššie spomínané výnimky, ktoré boli motivované čisto hospodársky – tzv. „hospodársky dôležitý Žid“.

[2]              Zdroj: http://domov.sme.sk/c/4854254/sered-bola-cestou-do-osviencimu.html#ixzz4FlwzJfk1