Ján Paulíny

„Pracovali sme v pomocnej výrobe a roztrhli sa gumové pásy. Tie gumové pásy boli 80 centimetrov široké a niekedy aj 50 metrov dlhé. Keď sa roztrhli, bolo ich treba spojiť. No samozrejme, tam už dávali tých baníkov, pretože sa na ten pás tie poškodené veci odstrihli, potom boli takéto kramličky, ktoré sa na jeden pás dali, na druhý do druhého, medzi tým sa previedla kovová ihlica, ktorá to držala. A bola tam sloj, ktorá bola 120-130 centimetrov vysoká. Tam sa pracovalo na kolenách, prvé dva týždne, i keď boli filcové podložky, to boli nepríjemné bolesti, potom naučiť sa pracovať v predklone. A práve v tom čase, keď sa roztrhol ten jeden pás, bolo ho treba spojiť. Jedna strana pásu sa zabezpečila drevenou podperou, urobila sa diera v zemi, diera na vrchu, aby sa mala o čo oprieť, aby neušla. O druhú sa pripevnila reťaz a škripcový stroj. Bolo to tak 10-12-kilogramové teleso, kladkostroj, pomocou páky. Jedna strana bola pevne chytená, tú druhú sme priťahovali, tam sa sedelo, pretože viac sa nedalo, hlava naklonená a striedali sme sa pri tej páčke na škripci. Čo čert nechcel, keď som bol na rade ja, vyvinuli sme takú silu, že tá drevená podpera sa zlomila a ten pás spätným ťahom tak trhol takou silou tú kladku, že mi preletela popri uchu a urobila taký prievan. Bol tam vedúci úseku, traja kamaráti a prvý prehovoril Steiner: ‚Janek, ty ses druhýkrát narodil!‘ Keby tá 10-12-kilová vinda, škripec, išiel 5 centimetrov bližšie – proste to sa nedá prežiť!“