Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ľubor Paulen (* 1937)

• narodil sa v Malých Bedzanoch 14. septembra 1937

• v apríli 1945 zažil prechod frontu a prítomnosť vojakov oboch znepriatelených strán

• 22. apríla 1953 prepustený z práce „z kádrových dôvodov“

• o deň neskôr deportovaný s rodinou do Vržanova na Morave

• trojročná práca na gazdovstve, potom sa vrátil na Slovensko

• až do dôchodku bol zamestnaný na rôznych postoch v ČSAD v Zlatých Moravciach

Ľubor Paulen prišiel na svet 14. septembra 1937 v Malých Bedzanoch ako v poradí tretie dieťa Viktora Paulena a Adriany, rodenej Gálisovej. Zatiaľ, čo jeho otec obrábal polia a lúky, matka ako domáca gazdiná mala na starosť správny chod domácnosti. Študijné povinnosti zahájil pán Paulen vo svojom rodisku, kde štyri roky navštevoval tamojšiu školu. Vďaka svojej „šikovnosti a na svet súcnosti“ namiesto do piateho ročníka v Malých Bedzanoch nastúpil do internátnej školy rehole Školských bratov v Bojnej, kde strávil dvadsaťštyri mesiacov. Medzitým však prišli vojnové udalosti a prechod frontu, na ktorý si dodnes veľmi živo pamätá. Najskôr u nich bývali Nemci a po ich odchode sa k nim nasťahovali sovietski vojaci. „Prvé, čo spravili, keď prišli, že zobrali býka z maštale, hneď ho zastrelili a urobili si veľké pohostenie,“ spomína pán Ľubor. Keďže Sovieti obsadili celý dom, Paulenovci bývali v pivnici. Príslušníci Červenej armády u nich pobudli približne mesiac, pričom pri odchode im zrekvirovali dva páry koní.

Po vojne Ľubor Paulen dokončil školskú dochádzku v Krušovciach. Situácia v rodine však vyžadovala, aby sa namiesto ďalšieho štúdia ujal doma svojich gazdovských povinností. Po roku sa predsa len ako učeň dostal do Bánovciach nad Bebravou, do tamojších závodov K. J. Vorošilova. Ani tu však nepobudol dlho. Po šiestich mesiacoch prišlo oznámenie a Ľubor Paulen bol z „kádrových dôvodov uvoľnený“. Jeho otec bol totiž tzv. „kulak“ a už takmer rok pred Ľuborovým prepustením bol zatknutý príslušníkmi Štátnej bezpečnosti: „V päťdesiatom roku mu vymietli sýpku, nenechali mu nič. Aby sa postaral o dobytok, musel všelijako zhľadávať seno... Potom v päťdesiatom prvom roku takisto, kontingenty nesplnil, zobrali mu všetko a on nemal čím zasiať. V päťdesiatom druhom roku znovu nesplnil kontingenty, to sa už nedalo a v päťdesiatom treťom pri mlátení obilia za cintorínom prišli páni v čiernych kožených kabátoch, zobrali ho a od tej doby sme ho nevideli“.  Ľuborov otec bol okresným súdom Topoľčany odsúdený na tri roky väzenia, pokutu 50 tisíc Kčs a stratu občianskych práv na päť rokov[1]. Trest si odpykával v baniach v Jáchymove. V roku 1968 sa pán Ľubor pokúsil požiadať o jeho rehabilitáciu a vrátenie zhabaného majetku. Po dvadsiatich štyroch mesiacoch však dostal zamietavú odpoveď.   

Deportácia a pobyt na Morave

Doma sa Ľubor stretol so súrodencami a matkou. Výpoveď z práce v ten deň dostali všetci. Akoby to nestačilo, v priebehu dvadsaťštyri hodín mali celú rodinu deportovať na Moravu: „Bol to plač a škrípanie zubami. Celá rodina bola z toho hotová,“ spomína pán Paulen. Jeho sestra odišla do Zlatých Moraviec, kde sa zo dňa na deň vydala. Bola to jediná možnosť, ako sa vyhnúť násilnému vysťahovaniu. Zvyšok rodiny na útek nepomýšľal. „Na druhý deň pristavili jedno auto, RND-čku [tzv. Praga RND - Rychlý nákladní diesel, pozn.], tam nám naložili po jednej posteli, dve skrine, najnutnejšie oblečenie a veci“. Po takmer dvadsiatich štyroch hodinách[2] dorazili do osady Vržanov v blízkosti obce Kamenica nad Lukou v okrese Jihlava. Pracovať mali na tamojšom gazdovskom dvore. Nad týmito „nespoľahlivými osobami“ mal dohliadať miestny správca. Ľubor ich tu za svoj pobyt zažil troch. Prvý z nich bol „nesmierne hrubý človek, lebo keď som odmietol robotu, že je to na mňa veľa, tak jednoducho na mňa zavolal príslušníkov ŠtB, a tí si to so mnou vybavili veľmi jednoducho. Pelendrekom mi povyšívali po chrbte a robiť sa muselo“. Ďalší dvaja už mali „ľudskejší prístup a dalo sa s nimi vychádzať,“ dodáva pán Ľubor. Okrem správcu zbieral informácie o Paulenovcoch aj ďalší informátor, ktorý podával hlásenia svojim nadriadeným.

Vo Vržanove bývala celá rodina v jednej izbe s hlinenou podlahou a kuchyňou. Keďže stará matka mala záduch a vážne zdravotné ťažkosti, vymaľoval si Ľubor kurín, kde spávali spoločne s bratom. Prácu, ktorú na miestnom gazdovskom dvore vykonával, bola kvôli „primitívnym podmienkam veľmi ťažká“. Keď si po dvoch rokoch urobil vodičské osvedčenie na traktor, situácia sa zlepšila. Ľubor mohol „zaujímavejšiu, no taktiež náročnú robotu“. Medzičasom však zostal na gazdovstve z rodiny Paulenovcov sám. Babka po dvoch rokoch odišla do Topoľčianok, brat sa dostal k príslušníkom PTP (Pomocné technické prápory, pozn.) a tridsaťšesť mesiacov pracoval v Jáchymove. Matka taktiež vážne ochorela a musela odísť kvôli liečbe do Bratislavy. Ľubor mal možnosť zostať, „pretože pani správcová ma brala ako vlastného syna, no nemohol som, pretože som chcel ísť domov“.  

Návrat na Slovensko

12. decembra 1956 Ľubor Paulen svoju prácu „vo vyhnanstve“ skončil a vrátil sa za rodinou do Topoľčianok: „Návrat nebol ľahký, pretože všetky dvere boli predo mnou zatvorené“. Keď sa bol na Miestnom národnom výbore prihlásiť na trvalý pobyt, tamojší úradníci ho privítali slovami: „To si ty, ten Paulen? Šak my si na teba posvietime.“ Ako syn kulaka mal spočiatku problém zamestnať sa. Po dlhom hľadaní sa mu podarilo nájsť si prácu závozníka v ČSAD Zlaté Moravce. Jeho prácou bolo spoločne s dvoma kolegami nakladať kameň do vagónov. Ťažká práca však mu však zhoršila zdravotný stav, ktorý bol nepriaznivý už od pobytu na Morave, a tak sa stal sprievodcom v autobuse v Partizánskom.  

Po istej dobe prišlo predvolanie na povinnú vojenskú službu. Vďaka svojej sestre sa mladý branec Ľubor dostal na šoférsky kurz nákladného auta. Po jeho úspešnom absolvovaní narukoval do Brna ku „spojárom“. Takto sa mu podarilo vyhnúť sa službe v PTP. Na vojenčine bol rok, pretože sa znovu ozvali zdravotné problémy. Pri jednom zimnom cvičení sa mu pokazilo auto a musel v ňom týždeň prespávať. „Len mi nosili jedenie a keď som sa ráno zobudil, tak to bolo ako v ľadovej jaskyni,“ rozpráva o tejto udalosti pán Ľubor. Ochorenie bolo natoľko závažné, že musel odísť na operáciu, počas ktorej mu zobrali tretinu pľúc. Rekonvalescencia trvala vyše pol roka a ako pacient spomína: „Lekári nado mnou mávali rukou, že čoskoro odídem z tohto sveta, ale ja som sa svojou zaťatosťou z toho dostal“. Po návrate z nemocnice mohol odísť na invalidný dôchodok, to však odmietol a radšej sa dal na štúdium. Najskôr si spravil majstrovskú školu v Calexe v Zlatých Moravciach, potom výučný list na ČSAD v Nitre a neskôr aj na strednú školu dopravnú v Trnave, kam chodil každý pondelok. Vedomosti a zručnosti pána Paulena nakoniec dokázali prekryť jeho „kulacký pôvod“, vďaka čomu sa vypracoval na vedúceho nákladnej dopravy a taktiež bol zaradený ako „kádrová rezerva“. Dokonca mu bola odporúčaná vysoká škola politická v Žiline, no týmto smerom sa nechcel uberať, a tak odmietol.

K zmene pomerov v živote pána Ľubora došlo po jednom posedení s miestnou hodnotiacou komisiou zloženou z vedúceho prevádzky, riaditeľa závodu a okresného predsedu strany. Počas tohto večera „mi taká myšlienka napadla. Mne aj tak nejde do hlavy, že ako je to možné, že Nemci vojnu prehrali a dokonca na Japonsko bola zhodená atómová bomba, a sú na tom ekonomicky lepšie ako my“. Reakcia na seba nenechala dlho čakať a na ďalší deň bol predvolaný k riaditeľovi. Ďalšie „sedenia“ absolvoval aj na okresnom výbore strany, až nakoniec sa napokon rozhodol rezignovať na svoj post a začal pracovať „v turnuse“. Aby dokázal uživiť študujúce deti, našiel si druhú právu ako vodič na TJ Tatran. V takomto režime fungoval dvanásť rokov. Počas svojho života bol viackrát vyšetrovaný príslušníkmi ŠTB. Ako sám spomína, „nevšímali si ma, pokiaľ som nemal poriadnu funkciu, lebo vedeli, že nemám na nič dosah“. Keď sa však stal vedúcim nákladnej dopravy, dával si oveľa väčší pozor, aby nespravil žiadny „prešľap“, za ktorý by mohol byť predvolaný príslušnými orgánmi. Napriek tejto snahe sa vyšetrovaniu nevyhol. Napríklad z krádeže výrobkov z výroby v Calexe Zlaté Moravce, kam jazdil ako šofér. Nakoniec sa tieto obvinenia ukázali ako neopodstatnené a Ľubor bol ich zbavený.

V súčasnosti Ľubor Paulen žije v Topoľčiankach. Ako aktívny dôchodca sa venuje svojmu koníčku - včelárstvu. Zároveň je členom Konfederácie politických väzňov Slovenska, na ktorej podujatiach sa pravidelne zúčastňuje. Na záver nášho rozprávania dodal: „Ďakujem za všetko Pánu Bohu, ktorý mi dal toľko sily a pevnej vôle, že som mohol spolu s manželkou zvládnuť všetky problémy, ktoré mi doba priniesla.“         

[1] Osobný archív pána Ľubora Paulena

[2] Pán Paulen si na transport do Vržanova nespomína. Domnieva sa preto, že bol nejakým spôsobom omámený príslušníkmi ŠTB. 

Paulen, Ľubor. Osud našej rodiny. In: Naše svedectvo, 2011, ročník 12, č. 3.