Mina Neustadt

* 1948

  • „Návštevy proste neboli žiadne. A potom prišlo z Československa: ‚Musíte si vyrovnať vaše pomery s naším štátom, lebo potom nie je v záujme, aby vás rodičia... buď urobíte tak, alebo urobíte tak, lebo k vám nepustíme rodičov.‘ Tak potom sme sa vykúpili, dohodli sme sa s mojím manželom, nechceli sme si nechať československé občianstvo, lebo sme nevedeli, čo a ako: za prvé môj manžel pracoval pre štát, máme syna, vojna, atď. Boli sme veľmi opatrní, nechceli sme, my sme sa zbavili občianstva. Museli sme sa vykúpiť aj za deti, ktoré boli narodené tu, nechali si to dobre zaplatiť, a tým sme s tým nemali nič.“

  • „Takže tam to bolo fantastické. Počítala som, dobre, ideme na šesť týždňov, to bolo začiatkom júla, no a potom 21. augusta sa stalo to, čo sa stalo. V kibuci som sa veľmi dobre cítila. To bolo prakticky prvýkrát, kedy som ja odišla z rodiny ako dieťa, ktoré bolo veľmi chránené, nemala som šajnu o živote, prvýkrát von. Aj tam som bola chránená v tom zmysle, že sa o mňa starali, lebo ja som nemala šajnu. No a potom sa stalo toto, to bola jedna katastrofa, lebo som nevedela, čo a ako. Mala som ale to šťastie, že neďaleko v mestečku Hadera bývala jedna veľmi dobrá známa mojich rodičov, ktorá sa vydala do Izraela, a môj otecko zastupoval jej manžela v Bratislave pri sobáši. K tejto pani som chodila vždy na koniec týždňa na 2-3 dni, šábes... Oni sa o mňa veľmi starali. No a keď prišla táto okupácia, čo urobiť? Prichádzali dopisy, telegramy: ‚Vráť sa, ostaň, vráť sa, ostaň.‘ Vtedy boli otecko a mamička... nevedeli, čo je správne. A moja profesorka, ja som mala päť rokov konzervatória, maturita a potom ďalší ročník, nadstavba a chýbal mi jeden ročník aj do ukončenia tejto nadstavby, a moja profesorka povedala, aby som sa vrátila tento jeden rok a ‚však potom sa dá vrátiť znovu naspäť‘. To bolo proste hin und her [sem a tam], veľmi nepríjemné a ja som nevedela, čo a ako.“

  • „Pocit ísť cez tie hranice, to by som nikomu nedopriala. Strach. Stáli tam s puškami. Naša dcéra, keď sme tam boli prvýkrát, bola ešte kojenec, malá, prebaľovali sme ju v aute, čakali sme. Náš syn videl vojakov so samopalmi a pýta sa: ‚A budú na nás strieľať?‘ Horor. Samozrejme nechali nás tam čakať, willkürlich [zámerne]. Potom keď sme prešli na to miesto, vybrať najspodnejší kufor, rozbaliť... Potom sa ísť samozrejme prihlásiť na políciu, horor, horor.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Schwerte, 30.11.2017

    (audio)
    délka: 01:46:14
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Emigrovať a opustiť milovaných rodičov bolo veľmi ťažké

Mina Neustadt sa narodila v 20. júna 1948 v Bratislave do rodiny Knežo-Schönbruna. Otec bol židovského pôvodu a počas vojny ho pred deportáciami zachránila jeho budúca manželka, za čo jej v roku 2010 bolo udelené ocenenie „Spravodlivý medzi národmi“. Mina Neustadt mala pekné detstvo, aj keď otca v 50. rokoch vyhodili z práce. Jej rodina pre ňu znamenala všetko. Ako dieťa hrala na akordeóne a od roku 1963 študovala na konzervatóriu. V júli 1968 odišla do Izraela na 6-týždňový pobyt v kibuci. Po vpáde sovietskych vojsk do Československa 21. augusta nasledovalo ťažké a komplikované rozhodovanie o emigrácii. Po troch mesiacoch strávených v Izraeli odišla do Rakúska, kde sa stretla so svojou matkou, a potom vycestovala za svojím priateľom do západného Nemecka. V Dortmunde dokončila hudobnú vysokú hudobnú školu a vyučovala. Narodili sa jej dve deti. Návštevy rodičov a sestry boli až do oficiálneho vyviazania sa zo zväzku s ČSSR koncom 70. rokov veľmi zriedkavé. Potom už s deťmi pravidelne navštevovala rodičov, ktorí jej veľmi chýbali. V roku 2007 odišla do dôchodku a venuje sa naďalej hudbe a vnúčatám.