Ján Lenský

* 1928

  • „My sme sa rozhodli pridať sa k partizánom. Partizáni nás zobrali ako civilistov, moju matku, môjho otca a mňa. Na to sme neboli pripravení, na taký život. Oni nemali... To bolo veľmi namáhavé pre civilistov, ktorí neboli trénovaní. My sme ani nešli po cestičkách, ale priamo lesom, hore a dole. Premočení sme boli. Moja matka mala také plstené čižmičky, to nasiaklo vodou a nemohla v tom vôbec chodiť. Oni zostali vzadu. Nemohli to vydržať, ale poslali mňa aby som išiel sám s partizánmi ďalej, že oni pôjdu späť do Levoče a pokúsia sa tam schovať. Ja som to nechcel, bol som v hroznom stave. My sme celé dni nemali čo jesť. No a plakal som tam celé dni, ale išiel som ďalej. Tak potom som nevedel, čo sa s nimi stalo. Ja som bol s tými partizánmi, potom som videl, že oni idú na Poľsko a tam nerozumiem reč, a mal som strach. Potom, keď sme prišli do Starej Ľubovne, tam je taká rieka a most. Ten most bol sledovaný Nemcami a partizáni, tam začalo sa strieľať a lietali guľky okolo nás, tak som dostal strach, samozrejme, a potom zobrali zajatcov Nemci a ja sa pamätám, že bolo celkom ticho, nikto sa nepohol. A zrazu počujem, nemecky hovorí. A to bol jeden z tých zajatcov, prosil o milosť. Hovorí: ,Ja mám doma ženu a ja mám deti.‘ A potom bolo zase ticho. Potom som počul také strašné chrčanie, podrezali mu krk. Ja som už nechcel ďalej s partizánmi. Ja som sa rozhodol ísť späť do Levoče. “

  • „Ony tam ležali ako sardinky, jedna na druhej. A nebolo tam vôbec miesto, tak v noci keď museli ísť na toaletu, keď prišli späť, miesto bolo preč. Tak čo urobili? Ľahli si inam a o pár minút bolo zase miesto tam. Tak nejak sa tam dostala cez tie ostatné. A sťažovala sa, že tie ruské ženy, to boli také prasatá, že ony nešli na toaletu v noci a robili to tam na prični nad nimi, takže to kvapkalo dole ten moč celú noc.“

  • „Nakoniec som sa rozhodol zostať [v Anglicku]. To bolo spojené so štúdiom, ja som chcel študovať hudbu a tam pred vojnou mali Česi zlatý poklad v banke v Londýne. A to keď nacisti prišli, tak to zmrazili. Tie peniaze po vojne použili na to, že dávali Čechom štipendiá. A také štipendium som dostal, tak som mohol študovať. A študoval som na Royal College of Music niekoľko rokov a tam som začal svoju emigráciu. Moji rodičia tiež, môj otec bol obchodník a tiež stratil všetko kvôli tomu prevratu v Čechách, prvému prevratu. Prišiel do Londýna aj s mojou matkou, tak sme sa zase našli. “

  • „To boli u Židov všelijaké smery. Náš bol skôr na asimilovanie ako si identitu zachovať. My sme vedeli, že to s tou identitou, keď otec svojho syna zavrhne, keď sa ožení s Nežidovkou a také veci, to zachovalo židovskú identitu, ale tiež to zachovalo antisemitizmus a my sme s tým nechceli mať nič spoločné.“

  • „My sme to tam [v Nemecku] zistili spoločne, že nacizmus bol tabuová téma, že ľudia o tom neradi rozprávali. Raz sme boli na prechádzke v lese niekde pri mori a bol tam nejaký lesník, čo pracoval s ,Säge‘, ako sa to povie, elektrickou pílou. Asi počul, že sme hovorili, my s mojou pani sme vždy hovorili po anglicky, to keď emigrujete niekam a tam hovoríte alebo sa učíte novú reč. Ja som vedel po nemecky, ale ona nie, ale my sme vždy hovorili spolu po anglicky a ešte aj dnes. Tak ten človek zistil, že hovoríme po anglicky, tak prišiel k nám a hovoril, ja neviem ako na to prišiel, ale že počas vojny tu na tom poli pracovali Židia. Oni žili niekde v nejakom tábore v Kieli a oni ich vždy transportovali v takom ,Anhänger‘, viete, traktor, a potom taký voz za ním a okolo bol ostnatý drôt. Oni museli stáť a bolo ich toľko, že sa nemohli uhnúť a ako boli na tom poli, a ten voz sa kolísal z jednej strany na druhú, tak vždy kričali od bolesti, keď spadli na ten drôt a ostatní ležali na nich. On hovorí: ,Vtedy ako chlapec som si myslel, že je to strašne zábavné.‘ A potom povedal: ,Ale dnes sa za to hanbím.‘ To mi povedal ten Nemec vtedy. To ma moc ,beeindruckt‘, urobilo to na mňa dojem.“

  • „Potom ale začali transporty, v štyridsiatom roku brali Židov do koncentráku, tí išli najprv do Terezína a z Terezína potom do tých všelijakých ,endlager‘, odkiaľ sa nikdy nevrátili. Nás ale nevzali, pretože my sme boli, pretože otec sa narodil na Slovensku a to znamenalo, že on bol cudzinec. Lenže to bolo trochu priehľadné. O rok neskôr sme počuli, že to sa skončí a že Nemci tam berú aj cudzincov do transportov. A keď sme to počuli, tak môj otec sa rozhodol utiecť na Slovensko. To bola taká komunistami organizovaná expedícia, to bolo na lyžovaní v Jesenických horách, pretože to bolo v zime. Lenže lyže nesmeli Česi mať, oni ich museli dať našej víťaznej armáde do Ruska, a tak vlastne nikto nemohol ísť lyžovať. Tak si spomínam, na Wilsonovej stanici boli ľudia a každý mal nejaký luster alebo nejaký veľký predmet, to boli prestrojené lyže a išiel na lyžovanie. To bol vtip. A tak sme prišli tam niekam do Jeseníc a môj otec s matkou boli v saniach, v snehu a išli sme hore a tam bol nejaký colník, ja teraz neviem, či tí komunisti mali toho colníka tiež, či o tom vedel, alebo nie, my sme si ale mysleli, že nie. A ten colník zrazu ukázal, môj otec myslel, že ukázal na neho, ale nebolo to na neho. Môj otec si myslel: ,No teraz to je koniec, teraz nás chytili.‘ Pretože otec myslel, že ten colník povedal nášmu vodcovi, to bol ten komunistický organizátor: ,Tento človek vyzerá židovsky, nie?‘ To ale nebola pravda, on povedal niečo iné, ukazoval niekam inam. Tak sa nič nestalo. Potom nás zobrali na prechádzku a my sme išli na hranice a prešli sme na druhú stranu. Áno, dolu. A to už vodca bol preč, my sme boli sami a colníci, polícia nás chytila, samozrejme. To bolo niekde pri Púchove, tak nás vzali do Púchova na colnicu a potom povedali: ,Vy musíte ísť na súd v Novom Meste nad Váhom.‘ Tak sme tam išli a mali sme šťastie, pretože ten sudca bol, čo sme vtedy nazývali Čechoslovák, on teda bol proti Nemcom a povedal: ,Čo mám s vami robiť? Naspäť vás nemôžem poslať, tak rýchlo do Levoče.‘ My sme ale nechceli nič iné, tak sme sa tešili.“

  • „Čo som vám nepovedal ešte je to, čo moji rodičia robili v koncentráku. Moja matka o tom rozprávala, môj otec nie. To, čo on robil, som len od nej počul, on len omrvinky povedal. On mal ako kancelársku robotu. V skutočnosti, keď tie spálené mŕtvoly prišli z plynovej komory von, tak on im musel vypáčiť zlaté zuby. A to zlato potom posielali do Švajčiarska Nemci, ako to dnes vieme.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    v Bratislave, 05.05.2006

    (audio)
    délka: 02:00:29
    nahrávka pořízena v rámci projektu Svedkovia z obdobia neslobody
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

„To bol taký proces a dnes premýšľam o tej ľudskej etike, morálnosti a spravodlivosti. A sú to otázky, na ktoré nemôžem odpovedať, lebo sa to nedá....“

Ján Lenský
Ján Lenský
zdroj: Pamět národa - Archiv

Ján Lenský sa narodil 27. januára 1928 v Prahe. Pochádza zo židovskej rodiny, no jeho rodičia neboli aktívnymi veriacimi, nedodržiavali židovské tradície, presadzovali skôr cestu asimilácie. V detstve sa plachý Ján cítil osamelo, napätá predvojnová atmosféra na ňom zanechala stopy. Stratenú sebadôveru neskôr získal späť vďaka hre na husliach, v ktorej od detstva vynikal. V Prahe navštevoval obecnú škola a  neskôr aj gymnázium. Začiatok vojny pre neho znamenal tiež prerušenie gymnaziálneho štúdia. Arizácia sa dotkla aj jeho otca, ktorý prišiel o svoj obchod. V roku 1939 sa celá rodina nechala pokrstiť, čo ich zachránilo pred prvými transportmi do koncentračných táborov. V zime v roku 1941, keď sa situácia v Česku vyhrotila, sa rodina rozhodla ujsť na Slovensko, kde bola atmosféra v tom čase pomerne pokojná. Dostali sa do Levoče, kde istý čas žili. Po vypuknutí SNP boli nútení ujsť pred Nemcami, a tak sa ako civilisti pridali k partizánom. Jánovi rodičia nezvládli pochod cez hory, a tak sa vrátili späť. Po návrate boli deportovaní do koncentračných táborov. Ján pokračoval s partizánmi, no napokon to tiež vzdal a vrátil sa. Ukrýval sa v Levoči a neskôr v obci Kolačkov. Po skončení vojny a po rokoch odlúčenia sa rodina stretla v Prahe. Ján znovu nastúpil na gymnázium a úspešne zmaturoval. V roku 1947 odišiel do Londýna, kde sa mu podarilo získať štipendium na prestížnej Royal College of Music. V roku 1958 začal pracovať v anglickej opernej spoločnosti ako huslista a dirigent. Tu spoznal aj svoju druhú manželku, s ktorou sa oženil v roku 1961. V tomto období sa zoznámil s mnohými uznávanými hudobníkmi a dirigentmi. Spolu s manželkou, opernou speváčkou, sa rozhodli emigrovať do USA, žili v New Yorku. Od roku 1970 žili a pracovali v Nemecku, kde sa Ján Lenský naplno venoval hudbe.