Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ondrej Kizek (* 1926)

• narodil sa 6. novembra 1926 v Ružomberku

• absolvoval ľudovú školu, nasledovanú reálnym gymnáziom v Ružomberku

• počas SNP sa s rodinou ukrývali pred Nemcami v lesoch

• absolvoval štúdium FFUK v Bratislave v odbore filozofia a ruský jazyk

• bol hlboko veriacim človekom, vnímal tiež činnosť Tomislava Kolakoviča a jeho učenie

• V roku 1953 zatknutý a držaný 6 dní vo vyšetrovacej väzbe z náboženských dôvodov

• zažil viacero udaní a bol pod drobnohľadom štátnych orgánov

• od roku 1986 žije na dôchodku v Ružomberku

Detstvo a dospievanie v „Hlinkovom meste“

Ondrej Kizek sa narodil 6. novembra 1926 v Ružomberku. Otec Ondrej pracoval ako mestský policajt v Ružomberku, matka Kristína Kizeková (rod. Šulíková) sa starala o chod domácnosti. Rodičia sa zoznámili ako vdovci, takže Ondrej a jeho tri sestry pribudli k trom deťom z ich predošlých manželstiev. V dospievajúcom veku Ondreja zasiahla nešťastná udalosť, keď jeho otec, pracujúci na dôchodku ako nočný strážnik, umrel počas služby. Utopil sa za nevyjasnených okolností počas zvýšenej hladiny Váhu. 

Ondrej navštevoval ľudovú školu, kde strávil 5 rokov. Následne pokračoval štúdiom reálneho gymnázia v Ružomberku. Matka pochádzala z Černovej a deti odmalička viedla kresťanským, katolíckym smerom. Politickú realitu arizačných a protižidovských opatrení si však uvedomoval len okrajovo. Rodina sa totiž vzmáhala z čerstvej straty otca a snažila sa uživiť v ťažkých časoch.

V meste mala v tom čase silné postavenie Hlinkova slovenská ľudová strana, v rámci ktorej však medzi ľuďmi existovali akési dve frakcie: „V Ružomberku existovala akási radikálna časť sympatizantov, hlásiaca sa k aktuálnej pronemeckej politike. Potom tu bola umiernenejšia časť ľudí, ktorej boli bližšie pôvodné myšlienky Andreja Hlinku či jeho ideového nasledovníka Karola Sidora. Toho radikáli neskôr odstavili z veľkej politiky.“ Ďalšie životné osudy pamätníka potom narušili kruté vojnové udalosti.

Život rodiny v časoch SNP

S vypuknutím Slovenského národného povstania bol Ružomberok ako mesto so silným ľudáckym zázemím centrom mnohých vyhrotených situácií medzi nepriateľskými tábormi. Rodina Kizekovcov bývala v blízkosti ružomberských kasární, ktoré sa počas SNP stali stanoviskom povstalcov. Pri neskorších náletoch nemeckých vojsk strely zasiahli okrem kasární aj množstvo miest v blízkosti objektu, okrem iných aj strechu domu Kizekovcov, z čoho našťastie osudom skúšaná rodina vyviazla bez ujmy. Po neskoršom potlačení povstalcov prišli do mesta nemecké vojská a Kizekovci, ako mnoho ďalších rodín, z obavy pred možnými represiami utiekli z mesta do neďalekých lesov: „Vtedy mnoho ľudí, čo malo niekde lúky alebo senníky, ušlo z mesta preč. Bol to dlhý zástup ľudí, predovšetkým žien a detí. Spávali sme so sestrami v senníkoch blízko Vlkolínca. Ten bol však neskôr vypálený. Potom sme utekali do lesov. Dlho sme však nemohli v tomto stave, bez poriadneho jedla a príbytku, vydržať.“ Po ustálení situácie v meste sa rozhodol tento problém vyriešiť mestský vyslanec, ktorý sa vybral za utekajúcimi rodinami: „Bol to akýsi štatutár mesta, vyjednávač, volal sa Ing. Surový. Vybral sa za nami do lesov s bielou zástavou. Chcel nám oznámiť, že sa môžeme s rodinami bezpečne vrátiť domov. Samozrejme to bol aj veľmi tvrdý ľudák, čo spečatilo jeho nešťastný osud. Po ceste ho totiž stretli miestni partizáni. Tí ho spoznali, zajali a odviedli so sebou do hôr. Neskôr ho veľmi škaredo trýznili a následne zastrelili.“ Ondrej s rodinou sa po týchto trpkých skúsenostiach nakoniec predsa len šťastne vrátil domov.

Po skončení vojny musel druhýkrát opakovať maturitnú skúšku, keďže tá pôvodná z marca 1945, absolvovaná ešte za Slovenského štátu, bola neplatná. Pamätník však aj druhú maturitu zvládol bez problémov a mohol sa tak sústrediť na ďalšie štúdium. Ako humanitne zameraný človek sa rozhodol pre štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde ho zaujal odbor filozofia a ruský jazyk.

Vysokoškolský prerod a následný rozkol s režimom

Na vysokej škole Ondrej ešte viac rozvinul svoju mladícku zvedavosť, túžbu po uvažovaní a objektívnom vnímaní sveta. Okrem silnej kresťanskej viery, ktorú mal zakorenenú odjakživa, mu filozofia rozšírila ďalšie obzory poznania a myšlienkovej sebarealizácie: „Naučila ma samostatne uvažovať, nebrať veci ako samozrejmé, ale o všetkom diskutovať, hodnotiť svoje postoje a naučiť sa vnímať svet komplexnejšie. Vďaka tomu som mohol skutočne myšlienkovo dozrieť.“ Ondrej si však v nasledujúcich rokoch stále viac všímal zmeny vo vysokoškolskom procese, ktoré mala na svedomí komunistická ideológia. Usádzala sa stále pevnejšie vo všetkých sférach verejného života a jej doktrína sa preniesla aj na pôdu univerzity. Ondrej nakoniec štúdium úspešne ukončil, ale uvedomoval si, že pod týmto ideologickým dohľadom nikdy nebude môcť vo svojej praxi plnohodnotne pracovať. V roku 1950 dostal ponuku práce stredoškolského učiteľa v Prešove, ktorú však z dôvodu svojho vnútorného nesúhlasu s aktuálnou situáciou v školstve odmietol. Medzitým dostal povolávací rozkaz a absolvoval povinnú dvojročnú vojenskú službu v Malackách, Prahe a neskôr v Martine v miestnom delostreleckom pluku. Po návrate domov musel premýšľať, ako ďalej naloží so svojim životom.

Ondreja okrem jeho študijných skúseností veľmi formovala aj jeho kresťanská viera a presvedčenie. Naučil sa však nebrať vieru dogmaticky, ale snažiť sa neustále prehodnocovať, hľadať vlastnú cestu k Bohu a svoje miesto vo svete. Od vysokoškolských čias bol ovplyvnený aj myšlienkami známeho chorvátskeho jezuitského kňaza Tomislava Kolakoviča, ktorý v čase Slovenského štátu tajne pôsobil na našom území, ostro kritizoval hierarchickú spriaznenosť katolíckej cirkvi s Tisovým režimom a zapojil sa ako duchovná autorita do neskoršieho priebehu SNP. Počas celého svojho pôsobenia Kolakovič zakladal miestne bunky veriacich vo viacerých mestách. Tieto krúžky sa nazývali „Rodina“. Kolakovič dával veľký dôraz na evanjelizačné poslanie cirkvi a veriacich, rozšírenie viery z kostolov do rodín a fabrík, teda na priblíženie sa bežným obyvateľom v zmysle pôvodného apoštolského poslania cirkvi. Tento odkaz žitého kresťanstva bol veľmi blízky aj Ondrejovi, a tak sa rozhodol, že nebude slepým nasledovníkom režimu - tichým kresťanom. So svojim vysokoškolským vzdelaním si namiesto istoty pedagogickej činnosti vybral v roku 1952 robotnícku pozíciu v miestnych Strojárskych závodoch Rybárpole, ktoré boli plné angažovaných súdruhov, nasledujúcich tvrdú stranícku líniu 50. rokov: „Ja som sa nestal nepriateľom režimu kvôli rodine, majetku alebo postaveniu. Vlastne som si dobrovoľne vybral svoju životnú cestu, vediac, že sa tým pádom skôr či neskôr stanem ich terčom. Pre mňa to však bola omnoho lepšia vízia, než prežiť svoj život v poslušnosti a strachu.“

Nasledovník viery nepriateľom režimu

Ondrejovi bola pridelená pozícia plánovača. Postupom času však stále viac upozorňoval na svoje odlišné postoje a zásady. Odmietal nedeľnú prácu, nezúčastňoval sa politického života a ideologických manifestácií. Niektorí súdruhovia mu začali jeho striktné náboženské postoje vyčítať ironickými poznámkami: „Mnohokrát som počul medzi ľuďmi poznámku, že zatiaľ čo oni verne budujú socializmus, tak Kizek si buduje niečo iné.“ Napriek tomu mal vo fabrike aj množstvo sympatizantov, obdivujúcich jeho zásadovosť. Ružomberok bol totiž odjakživa silne kresťanským mestom. Tieto peripetie s režimom však nemohli zostať dlhodobo nepovšimnuté, a tak po neznámom udaní Ondreja v roku 1953 zatkli: „Prišli domov, zadržali niekoľko kníh a zapečatili moju domácu knižnicu. Na ruky mi nasadili putá a odviedli ma do vyšetrovacej väzby. Tu som bol podrobený viacerým výsluchom. Zaujímala ich predovšetkým otázka môjho členstva v Rodine, ktorá bola zakázanou kresťanskou komunitou.“ Ondrej bol však na svoje zatknutie a vyšetrovanie pripravený a vyšetrovateľom sa nepodarilo nič podstatné dokázať. Po šiestich dňoch väzby bol nakoniec prepustený a vrátil sa do zamestnania. Vedel však, že zostáva neustále pod skrytým dozorom miestnych angažovaných udavačov.

V roku 1958 sa oženil s Otíliou Babálovou, s ktorou sa zoznámil v rámci spevokolu a kresťanských krúžkov. V manželstve sa im postupne narodili dcéry Dominika, Mária a synovia Benjamín a Svorad. Rodina stála pri Ondrejovi aj v ťažkých chvíľach: „Toto jediné som si možno niekedy naplno neuvedomoval. Bol som natoľko horlivý vo svojej ceste a presvedčení, že som si nie vždy uvedomoval, ako tieto okolnosti vníma moja manželka či rodina. Bol som skrátka taká povaha.“ V roku 1961 odchádza Ondrej z fabriky pracovať ako vedúci štátnej cestovnej kancelárie Čedok v Ružomberku. V nasledujúcom politickom odmäku 60. rokov a nástupe Dubčekovej éry sa mu podarilo zamestnať sa ako jazykovému redaktorovi vo vydavateľstve Osveta v Martine, ktoré sa zaoberalo vydávaním zdravotníckej literatúry.

Po príchode vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 a po následnom nástupe normalizácie sa politické tlaky začali znova prejavovať vo všetkých štátnych vzdelávacích inštitúciách. Ondrej teda opäť odišiel z tohto ideológiou poznačeného prostredia a v roku 1972 si vybral prácu zásobovača na železničnej stanici v Ružomberku, kde zotrval až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1986. Ani tu sa mu však nevyhli intrigy zo strany súdruhov: „To bola skoro komická situácia. Na základe neznámeho udania som bol obvinený, že prezrádzam informácie o presunoch sovietskej vojenskej techniky po železnici. Samozrejme, že to bola hlúposť a nepodarilo sa to dokázať. Niekomu som tam proste len vadil.“ Počas celého obdobia komunistického režimu sa Ondrej venoval viere, kresťanským spoločenstvám, čítal množstvo literatúry a stretol sa s množstvom osobností z prostredia vtedajšieho kresťanského disentu. V roku 1989 sa Ondrej konečne dočkal pádu komunistického režimu, ktorý ho kvôli jeho kresťanskému a pacifistickému presvedčeniu nespravodlivo prenasledoval.

V neskoršom období sa zapojil aj do politického života. Stal sa členom KDH a zúčastnil sa zakladajúceho snemu v roku 1990 v Nitre. Spoznal sa s prenasledovaným Antonom Srholcom, ale aj s množstvom politických osobností, ktoré navštívili Ružomberok a Ondreja brali vzhľadom na jeho vek aj minulosť ako určitú morálnu autoritu. V neskoršom období sa s hnutím KDH rozišiel a istý čas bol členom SDKÚ v Ružomberku, keďže sa okrem kresťana považuje aj za liberálne zmýšľajúceho človeka. V súčasnosti žije Ondrej Kizek v Ružomberku, kde stále prežíva svoj dôchodkový vek aktívne štúdiom literatúry, navštevovaním kultúrnych a športových podujatí, ako aj slobodným vyznávaním viery, ktorej napriek dobovým okolnostiam zostal verný po celý život.

V dnešných časoch má každý z nás v živote možnosť voľby. Napriek tomu sa mnohokrát nedokážeme postaviť za svoje presvedčenie, vyjsť z tieňa a stáť si za svojou pravdou. Ondrej Kizek sa rozhodol žiť slobodne svoj život v dobe, keď bola opozícia nemilosrdne prenasledovaná. Vybral si slobodu namiesto istoty. Pravdu namiesto angažovaného mlčania. Dokázal tak, že skutočnú vnútornú slobodu a presvedčenie neprekoná žiadny režim, príkaz ani trest. Slobodu aj otroctvo si volíme vo svojej mysli len my sami.