Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Husák (* 1923  †︎ 2016)

• narodený 12. 4. 1923 v Sasinkove

• 1. 10. 1943 – nástup na vojenskú základnú službu k leteckému útvaru Poprad

• 29. 8. – začiatok odbojovej činnosti, zapojenie do SNP, boje pri obrane mesta Poprad

• 5. 9. 1944 – útok na obec Telgárt, boje na Horehroní

• 1. – 5. novembra 1944 – prechod cez Chabenec smerom na Sliače

• 10. 2. – 3. 4. 1945 – účasť v bojoch v partizánskom oddieli Národný pomstiteľ

• 4. 4. – 31. 3. 1946 – základná vojenská služba v 1. československom armádnom zbore, útvar Levice, neskôr 4. letecký náhradný pluk Poprad

• 1. 4. 1946 – 20. 9. 1950 – pomocník náčelníka a neskôr náčelník letecko-technického zásobovania (LTZ) v Liptovskom Hrádku

• 6. 8. 1951 – 27. 8. 1956 – veliteľstvo 3. leteckej technickej divízie Praha, vojenská akadémia Praha

• 28. 8. 1956 – 9. 10. 1967 – pôsobenie v Prešove, Přerove, v Prahe, v Čáslavi a v Hradci Králové

• 10. 10. 1967 – 26. 8. 1976 – Ministerstvo národnej obrany (MNO)

• 27. 8. 1976 – 31. 1. 1986 – zástupca náčelníka technického výboru členských štátov Varšavskej zmluvy v Moskve

• 1. 2. 1986 – prepustený do zálohy

• 1992 – 2000 – predseda Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB)

Detstvo v biednych pomeroch

Ján Husák sa narodil 12. apríla 1923 v Sasinkove v rodine chudobných roľníkov, ako najstarší z piatich detí. Keď mal dva roky, rodina sa presťahovala do osady Ceroviny v obci Nové Sady, kde Ján Husák vychodil základnú školu. V ďalšom štúdiu však kvôli biednym pomerom nemohol pokračovať. Situácia rodiny sa ešte zhoršila potom, ako jeho otec odišiel v roku 1931 za prácou do Francúzska. Ján Husák ho už nikdy viac nevidel. Istý čas bol otec nezvestný. Po čase dostala rodina správu, že v zahraničí zomrel. Život v malom domčeku z nepálených tehál a s hlinenou podlahou, kde jedinou živiteľkou bola matka, nebol jednoduchý. V čase hospodárskej krízy rodinu trápil hlad aj choroby. Tým napokon podľahli dvaja mladší bratia Jána Husáka, ktorí ešte v detskom veku zomreli. Matka sa usilovala zabezpečiť živobytie pre rodinu prácou u miestnych sedliakov. Po ukončení základnej školy začal ako sezónny robotník pracovať aj Ján Husák. Za stravu a nepatrnú mzdu pomáhal pri prácach na poli a u miestneho hostinského. Neskôr nastúpil ako robotník na stavbe železničnej trate Oder-Dvor v dnešných Lužiankach: „Bola to jediná šanca, ako som mohol pomôcť matke v krutej finančnej tiesni a zároveň vytvoriť podmienky na to, aby moji mladší bratia Pavol a Michal mohli študovať na meštianskej škole a vyučiť sa remeslu.“

Prvé úspechy aj neúspechy

Ako 20-ročný odišiel 1. októbra 1943 na základnú vojenskú službu. Odmietol možnosť narukovať do Topoľčian, neďaleko jeho vtedajšieho bydliska a požiadal o pridelenie k leteckému útvaru v Poprade: „Hovorili mi, že som drzý, keď nechcem slúžiť blízko svojho domova a svojej rodiny, ale ja som chcel ísť do Popradu, pretože som chcel slúžiť v letectve.“ Do slovenskej armády nastúpil v čase, keď sa v nej už začínali objavovať protinemecké nálady i prví zbehovia, ktorí utekali k partizánom. Základný výcvik bol tvrdý, dôstojníci pri ňom uplatňovali dril a výnimkou nebolo ani kruté zachádzanie s nováčikmi: „Medzi dôstojníkmi však boli rotmajstri a mladší dôstojníci, ktorí nás viedli k čo najlepšej vycvičenosti. Občas pri tom prehodili tichú a dôvernú poznámku, že sa nám kvalitný výcvik ešte zíde.“ V letných mesiacoch v roku 1944 už bolo medzi vojakmi čoraz silnejšie cítiť protinemecké a protihitlerovské nálady. Ján Husák sa dostal do strážnej skupiny, ktorá mala za úlohu v prípade potreby zabezpečiť bezpečný vstup partizánov do popradských kasární. V deň vyhlásenia Slovenského národného povstania (SNP), 29. augusta 1944, sa popradský útvar zapojil do bojov. Ján Husák sa zúčastnil na obrane mesta. Bol aj pri bojoch v dedinkách Kvetnica a Hranovnica: „Boli to prvé stretnutia a boj s fašistami. Po prvýkrát som zažíval prvé úspechy aj neúspechy, skutočný boj. Videl som ťažko zranených aj mŕtvych spolubojovníkov, počúval som povely k boju, ale aj k ústupu z obranných pozícií pri Spišskej Sobote, v Poprade-Veľkej a v ďalších dňoch aj pri Kvetnici a Hranovnici. Vyvolávalo to vo mne smútok, sklamanie a zároveň zlosť voči hitlerovským vojakom.“ Neskôr sa Ján Husák zapojil do ďalších povstaleckých bojov. Jeho jednotka sa presunula k hornému toku Hrona. „Zobrali sme sa a peši sme šli do Slovenského národného povstania. Celá posádka Poprad sa presunovala horami do Telgártu a tam nám začala vojenská služba v Povstaní.“ Na Horehronie sa vojaci unavenej a bojmi preriedenej jednotky z popradskej posádky dostali až po trojdňovom pochode ťažkým horským terénom Slovenského raja. Bez odpočinku prišli do Červenej Skaly. Tu sa jednotka opäť preskupila a Ján Husák sa stal veliteľom bojového družstva tvoreného 12 vojakmi. Družstvo bolo súčasťou pešieho pluku, ktorý sa presunul do hôr neďaleko obce Telgárt. Tam sa 6. septembra v skorých ranných hodinách s podporu delostrelectva zapojil do bojov. Ján Husák spomína na boje pri Telgárte ako na bojové peklo. Prístupové cesty k dedine boli posiate mŕtvolami vojakov: „Nemecké jednotky v snahe udržať svoje pozície zapálil obec a vraždili nevinné obyvateľstvo. Nástup nemeckej armády bol však zastavený spoločným úsilím vojenských jednotiek a partizánov, takže Nemci boli zatlačení k Hrabušickej Píle. Tam sme zaujali obranné pozície, ktoré sme držali takmer tri týždne.“ Na Horehroní sa Ján Husák zúčastnil aj obranných bojov pri Dobšinskej ľadovej jaskyni, v okolí Šumiaca, Pohorelej, Heľpy a Jasenia.

Daň za namáhavý pochod

Počas prvých novembrových dní sa zvyšky vojenských povstaleckých oddielov presunuli do hôr. Po ťažkých bojoch nasledoval úmorný pochod cez vrch Chabenec na Maguru, Železnô a ďalej na Sliače. Zvyšky povstaleckých jednotiek sa presúvali s minimálnym vybavením a bez akýchkoľvek zásob potravín. V daždi a v snehu spávali pod holým nebom a živili sa iba lesnými plodmi. Namáhavý pochod si vyžiadal svoju daň a Ján Husák dostal ťažký zápal pohrudnice. Obyvatelia Vyšného Sliača sa chorému vojakovi snažili pomôcť, jeho pobyt však bol pre obec nebezpečný: „Razie nemeckých vojakov boli čoraz častejšie aj v týchto podhorských dedinách. Liečenie v okolí Ružomberka bolo prakticky nemožné. Reálne hrozilo, že padnem do zajatia. Vtedy mi pomohla mladá učiteľka zo Stredného Sliača. Získala pre mňa dokumenty lesného robotníka. Vďaka nim som sa dostal na západné Slovensko, kde som sa od 15. novembra 1944 liečil u lekára Adlera vo Veľkých Ripňanoch. Vedel som o ňom, že pomáhal partizánom, ktorí operovali v neďalekých tríbečských horách. Počas liečenia som sa väčšinou schovával v bunkroch v Pastuchovom lese. Už od 2. januára 1945 som mal kontakt s partizánskou spojkou. Bol ňou bulharský občan Michal Placharov, ktorý pred povstaním študoval v Bratislave. On mal kontakt na partizánsky oddiel Národný pomstiteľ, ktorý pôsobil v tríbečských horách a ktorému velil kapitán Maximov.“

Obrana Skýcova

Hneď po svojom vyliečení sa Ján Husák 2. februára 1945 pridal k jednotke Národný pomstiteľ: „Spomínam, aké vzrušujúce bolo absolvovať s partizánskou spojkou zložitý prechod k oddielu. Najprv bolo treba odcudziť zbrane, dve pušky a ľahký guľomet v kasárňach v Hlohovci. Ďalšiu noc sme museli prejsť cez nemeckou hliadkou strážený most ponad rozvodnenú rieku Nitru vo Výčapoch-Opatovciach. Tu sa ukázala veľká skúsenosť Miťku Placharova, ktorý využil striedanie hliadky asi 50 až 100 metrov od mosta. Museli sme čakať hodinu, ale nakoniec sa nám podarilo cez most dostať.“ Ján Husák napokon aj so svojou spojkou prešiel do obce Skýcov v tríbečských horách, kde sa už v tom čase nachádzali silné partizánske oddiely: „Bolo nás tam okolo 1100, v dvoch partizánskych oddieloch, majora Zoriča a kapitána Maximova. Pôsobili sme v celom okolí Skýcova, Zlatna, Zlatých Moraviec a samozrejme Topoľčianok. Tu sme bojovali proti Nemcom, robili sme prieskumnú činnosť do Topoľčian, Topoľčianok, aj do údolia rieky Nitry, k Jelencu a tiež smerom na Nitru. Operovali sme na pravej aj na ľavej strane hrebeňa tríbečských hôr a nikdy sme Nemcom nedovolili, aby obsadili Zlatno a Skýcov. Útočili zásadne v smere od Zlatých Moraviec a my sme ich odrážali, takže sa do Skýcova nikdy nedostali. Vyzbrojení sme boli iba puškami a ľahkými guľometmi a s tým sme vydržali až do konca vojny. Nemci tiež do bojov nasadzovali skôr ľahké zbrane, ťažkú techniku nie. Keď sa aj ku Skýcovu priblížili nejaké mechanizované jednotky, cez naše záseky a zábrany sa nedostali. Dokázali sme ubrániť Skýcov bez veľkých strát, ale boli medzi nami aj padlí a ranení, ich mená si už ale nepamätám. Spomínam si napríklad na Jožka Cigáňa, ktorý bol ranený.“

Vypálenie Skýcova

Ján Husák bojoval v čate pod velením Jozefa Jonisa. Úlohy, ktoré mali partizáni plniť, prichádzali predovšetkým od velenia sovietskej armády. Väčšinou šlo o hliadkovanie, prieskum a nahlasovanie pozícií nemeckých vojsk: „Spomínam si, aké namáhavé boli prieskumy na úseku zo Zlatna do Zlatých Moraviec, kedy sme museli v noci a v mraze prechádzať cez rozvodnené potoky alebo rieku Žitavu. K oddielu sme sa vracali až ráno, mokrí a so zamrznutými šatami. Navždy mi zostane v pamäti aj boj s nemeckou trestnou výpravou, ktorá mala zlikvidovať oddiel Národný pomstiteľ. Ten boj sa skončil našim víťazstvom. Veľmi nám v našom boji pomáhali obyvatelia Zlatna a Skýcova. Pomáhali nám s potravinami, ale aj informáciami, napríklad o dianí na fronte. Takže, aj keď sme boli odrezaní v horách, stále sme vedeli, čo sa deje. Ubytovaní sme boli po domoch. Akcie sme plánovali podľa inštrukcií sovietskej armády. Tá nám určovala úsek, ktorý sme mali v Skýcove a Zlatne chrániť, spolu s ďalšími úlohami, ktoré sme plnili.“ Ján Husák sa zapojil aj do bojov, keď sa veľká časť partizánskych oddielov v polovici februára presunula z tíbečských hôr k rieke Hron, aby sa v priestore Orovnice spojili s vojskami II. ukrajinského frontu. Krutá zima a rozvodnený Hron si vyžiadali pri prechode cez rieku svoje obete. 13. februára 1945 sa však partizáni spojili s Červenou armádou. Časť partizánov sa vrátila späť do Skýcova, ktorý sa im aj naďalej podarilo úspešne brániť pred výpadmi nemeckých jednotiek. V marci sa partizáni stiahli do hôr. O niekoľko dní neskôr Nemci obec obkľúčili a 15. marca na Skýcov zaútočili zo všetkých smerov. Nestretli sa prakticky so žiadnym odporom a vstúpili do dediny. Obyvatelia museli obec opustiť a na druhý deň ju Nemci vypálili. Krátko na to sovietske vojská oslobodili celé okolie Zlatých Moraviec a 31. marca aj Nitru.

Z povstaleckého vojaka dôstojníkom v Moskve 

Krátko po tom, 4. apríla, nastúpil Ján Husák na nedokončenú vojenskú službu do 1. československého armádneho zboru, do útvaru v Leviciach. Neskôr, 1. novembra 1945, bol Okresnou vojenskou správou v Nitre preložený na pokračovanie základnej vojenskej služby do 4. leteckého náhradného pluku Poprad. Po vojne sa rozhodol zostať v armáde a od apríla 1946 do septembra 1950 pôsobil ako pomocný náčelník a neskôr ako náčelník leteckého technického zásobovania 12. leteckej základne v Liptovskom Hrádku: „Rozhodol som sa pre ďalšiu činnú službu a v ďalšom období som sa študoval na vojenskom učilišti v Nitre a získal tak dôstojnícku hodnosť poručík. Armáda však potrebovala kvalifikované kádre. Preto som požiadal o absolvovanie vojenskej akadémie v Prahe, kde som úspešne získal vysokoškolské vojenské vzdelanie.“ Ján Husák prišiel do Prahy v roku 1951, a to na veliteľstvo 3. leteckej technickej divízie. Vojenskú akadémiu absolvoval v rokoch 1953 až 1956. Od augusta 1956 potom vyše roka pôsobil ako náčelník Výcvikového strediska mladších špecialistov letectva v Prešove. Ešte v septembri 1957 odišiel do Přerova, kde bol takmer rok náčelníkom štábu 46. leteckej technickej skupiny. Do Prahy sa vrátil 2. septembra 1958 a dva roky tu pracoval ako náčelník skupiny pozemnej bojovej prípravy Veliteľstva letectva Praha–Smíchov. Neskôr pôsobil vo funkcii náčelníka bojovej prípravy tylu 7. armády protivzdušnej obrany štátu (PVOŠ). V rokoch 1961 až 1965 bol veliteľom 3. leteckej technickej divízie Čáslav, ďalšie dva roky zasa zástupcom veliteľa 10. leteckej armády v Hradci Králové. V októbri 1967 začal pracovať na Ministerstve národnej obrany (MNO). Až do začiatku februára 1972 bol náčelníkom správy PHM, potom sa stal náčelníkom Kancelárie Ministra národnej obrany. V auguste 1976 odišiel Ján Husák pracovať do Moskvy, kde až do konca januára 1986 pôsobil ako zástupca náčelníka technického výboru členských štátov Varšavskej zmluvy. Do zálohy odišiel 1. februára 1986.

Staroba v Skýcove

Aktívny zostal aj po odchode do dôchodku. V roku 1989 začal pracovať ako tajomník Okresného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB) v Nitre. Od roku 1992 až do roku 2000 sa stal predsedom celoslovenského SZPB. V roku 2004 ho povýšil Prezident SR do hodnosti generálporučíka. Od roku 2005 je čestným predsedom výboru SZPB v obci Skýcov, kde momentálne žije.