Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Nadežda Földváriová, rod. Pavlíková (* 1933)

• Nadežda sa narodila 4. februára 1933 v Bratislave

• vyštudovala muzikológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave

• pracovala vo Vydavateľstve krásnej literatúry, neskôr v divadelnom oddelení Literárneho ústavu SAV

• vydala sa za Kornela Földváriho

• počas normalizácie mala zákaz činnosti a bola vylúčená zo Zväzu slovenských hudobných skladateľov

• po revolúcii mohla opäť slobodne písať a publikovať

“Začnem tak zo širšia, že keď človek sa pozerá na ten čas čo prešiel, čo prežil...tak sa mu zdá, že to bolo za veľmi krátky čas, že to bolo päť minút, že ten čas mohol ležať ako taká guľôčka na dlani, tak je krátky… a v skutočnosti, v skutočnosti prešlo všeličo.”

Pri spomienkach na svoju minulosť sa pamätníčka aj takýmto spôsobom zamyslela nad jej priebehom a nad tým, ako čas neuveriteľne rýchlo letí. Síce toho prežila mnoho, či už dobrého alebo zlého, nikdy nestratila nádej. Udržala si ju aj vďaka hlbokej láske k manželovi, s ktorým sa počas tŕnistej cesty navzájom vždy dopĺňali.  

Spomienka na najbližších a na školské či detské časy 

Naďa Földváriová, za slobodna Pavlíková, slovenská hudobná historička, muzikologička, kritička, publicistka a neskôr manželka slovenského spisovateľa Kornela Földváriho, sa narodila 4. februára 1933 v Bratislave. Mala to šťastie, že o rok neskôr získala sestru Oľgu, s ktorou mala veľa spoločného. “Vyrastali sme spolu ako dvojčatá.” Obe pochádzajú zo zmiešanej, evanjelícko- katolíckej rodiny, avšak vyrastali ako katolíčky. Otec Ľudovít sa narodil v Košiciach, v skromnej rodine. Podarilo sa mu vyštudovať hospodársku školu, vďaka ktorej sa mohol uchádzať o miesto zástupcu pre prvé umelé hnojivá vôbec. Neskôr pôsobil ako riaditeľ zväzu mliekarní. Stál pri zrode Slovenského národného povstania, kvôli ktorému sa dokonca ústredie zväzu na istý čas presťahovalo do Zvolenskej Slatiny, odkiaľ povstalecké jednotky zásobovalo. Mamička, ktorá okrem iného bola dcérou evanjelického farára, takmer celý život pracovala ako operátorka na medzinárodnej telefonickej ústredni. Vďaka práci jej otca, Teodora Valenta, sa narodila v Amerike a návrat na Slovensko sa uskutočnil až po smrti jej matky. Do Košíc ich priviedli znovu len pracovné povinnosti. Zároveň sa toto mesto stalo pre pamätníčkinu mamu osudovým, keďže tam ako mladá dospievajúca žena stretla svojho nastávajúceho. 

Pamätníčka ako dieťa vyrastala v Bratislave, v byte na Štefánikovej ulici. Práve počas gradujúcej Druhej svetovej vojny začala navštevovať ľudovú základnú školu, blízko prezidentského paláca. “To boli búrlivé časy,” spomína si. Bitky medzi žiakmi boli na každodennom poriadku, najmä vďaka rôznorodému národnostnému zloženiu. Napätie bolo cítiť každý deň. Avšak, na obdobie po vydaní židovského kódexu si presne nespomína. Pamätá si len to, že ako dieťa neraz prežívala strach. Snáď najvýraznejšie ho pociťovala v roku 1944, keď sa z dôvodu podpory Slovenského národného povstania museli ako rodina presťahovať do už spomínanej Zvolenskej Slatiny. Rok, ktorý tam bývali, pamätníčka opisuje ako rok plný zážitkov. Mala rada život na dedine, ktorý bol veľmi odlišný od života v meste. Zvrat udalostí a náhly útek pamätníčkinej rodiny spôsobilo odhalenie jej otca nemeckými jednotkami. Nakoľko mu hrozilo zastrelenie, rozhodli sa ujsť do Trnavy k babičke. Rodičia skryli pamätníčku s Oľgou až do apríla 1945. Po skončení vojny sa znovu ako rodina usadili v Bratislave a dievčatá nastúpili na gymnázium, na Dunajskej ulici. Určite nesmie byť opomenuté, že pamätníčka ako dieťa milovala hru na klavíri. Výdatne sa jej darilo. Žiaľ, tesne pred maturitou absolvovala operáciu, ktorej dôsledkom bolo porušenie nervov v ľavej ruke. Nebolo možné v hre pokračovať. Neskôr sa rozhodla pre filozofickú fakultu, odbor muzikológia, ktorý úspešne ukončila v roku 1957. 

Obdobie komunizmu a život s Kornelom 

Päťdesiate roky, najmä obdobie po roku 1945, predstavovalo pre pamätníčku uvoľnenie v podobe správ zo zahraničia či postupného otvárania krajiny. Žiaľ, po nástupe komunizmu, sa v roku 1948 všetko zmenilo a jej otca vyhodili zo zväzu mliekarní. “Vtedy sme boli veľmi takí neistí.” Ako rodina mali šťastie, že ich živiteľ sa pred ničím nezastavil a bez akéhokoľvek problému začal pracovať na stavbe, ako robotník. Otec Ľudovít pracoval na sebe tak tvrdo, že mu neskôr bolo ponúknuté štúdium na vysokej škole v Nitre, čo bez váhania prijal. Skončil nakoniec ako vedecký pracovník na pôde Slovenskej akadémie vied. Pamätníčka si však spomína, že celý čas boli vnímaní skôr ako občania druhej kategórie, a teda problémy na seba dlho nenechali čakať. Avšak, neboli zhrození len oni. Množstvo národa tomu nechcelo uveriť, že sa hrnú z jednej katastrofy do druhej, keďže Rusi boli predtým vnímaní skôr ako osloboditelia. Nastalo ticho, nik o tom nechcel hovoriť. V tom čase pre pamätníčku existovalo len jediné miesto kde sa cítila slobodná, a tým bol umelecký súbor, ktorého bola súčasťou. “V tom súbore sme boli slobodní, tam sme si spievali, čo sme chceli.” 

Veľmi zaujímavým faktom je, že už na začiatku päťdesiatych rokov pamätníčka vedela o existencii svojho nastávajúceho, keďže odoberala “Mladú tvorbu”, do ktorej Kornel aktívne prispieval. “Také pekné meno,” s úsmevom dodala pamätníčka. Síce ho osobne nepoznala, ale už vtedy bola zamilovaná do jeho tvorby či zvučného mena. Osobne sa stretli až v roku 1958, počas posedenia so spoločným priateľom Emilom Lehutom. Z ničoho nič sa tam objavil Kornel, ktorému pamätníčka hneď padla do oka. Ich prvá spoločná komunikácia bola veľmi úsmevná, keďže Kornel okamžite začal rátať, či spolu dokážu vyžiť z toho, čo zarobia. “Keď to dáme dokopy, veľmi dobre vyjdeme.” Tak sa začalo randenie, ktoré bolo ukončené svadbou v roku 1959. Život dvoch mladých ľudí nebol spočiatku jednoduchý. Istý čas dokonca bývali v malej izbe, ktorú im ponúkla mama ich priateľa. Až neskôr sa im podarilo získať družstevný byt na Drieňovej ulici v Bratislave. Pamätníčka svojho manžela milovala nekonečnou a hlbokou láskou. “Mnohých ľudí si vážite, ale potom, keď príde ten váš človek, tak sa vám zdá, že niekto odišiel...zrazu cítite takú úľavu, že teraz som doma. Taký bol Kornel...viete, že teraz všetko začína, že život môže trvať donekonečna.” 

Po ukončení vysokej školy v roku 1957 mala pamätníčka okamžite pracovné miesto vo Vydavateľstve krásnej literatúry, bez toho aby musela čakať na umiestnenie. Nakoľko ešte počas štúdia vo vydavateľstve potrebovali niekoho, kto sa rozumie hudbe a zároveň literatúre, bola odporučená profesorom zo školy. Keďže sa osvedčila, nebol dôvod, aby po škole odchádzala, a tak jej prvou prácou bola pozícia redaktorky divadelnej redakcie. Neskôr prešla do hudobnej oblasti, teda do Štátneho hudobného vydavateľstva, kde už zastávala úlohu šéfredaktorky. Priebeh spoločného života medzi ňou a Kornelom bol rôzny, ale teda vôbec nie jednoduchý. Nakoľko prichádzalo k mnohým zmenám, pamätníčka už nebola na svojom vtedajšom pracovisku spokojná. V roku 1964 sa rozhodla pre Slovenskú akadémiu vied, kde síce mala nižší plat, ale aspoň mohla znovu cítiť slobodu. “Kornel hovoril, že na chvíľu sme sa vynorili z močovky, a potom zase ponorili.” Prišiel rok 1968, ktorý so sebou priniesol ďalšiu vlnu zákazov a nespravodlivosti. “Dostala som zákaz písať a Kornel už nesmel písať dvadsať rokov...vôbec sa nesmel ukázať,” spomína si. Počas okupácie sa so svojim manželom nachádzali v Ružbachoch. Pamätá si, ako im z ničoho nič miestny starček zabúchal na dvere, že prišli Rusi. Nikto z nich mu neveril. Avšak, bola to krutá pravda. Tri nekonečné týždne boli odrezaní od Bratislavy a nedokázali sa s nikým skontaktovať. Pamätníčka považuje za veľmi magický zážitok návrat domov, teda najmä večernú prechádzku mestom. Všade bolo tajomné ticho a v oknách horeli sviečky. Kornel bol toho času vo vedení “Kultúrneho života”. Pre otvorený list Stalinovi dostal zákaz publikovať.  

Nasledovali sedemdesiate roky, ktorých začiatok nebol o nič lepší. V roku 1971 bol Kornel oslovený Miroslavom Válkom vo svojom niekdajšom pracovisku, v Divadle Korzo. To znamenalo zároveň jeho koniec. Nasledovalo vyhodenie Lasicu a Satinského, až došlo k úplnému zatvoreniu divadla. Pamätníčka nemohla získať na akadémii titul, keďže sa nesmela pod žiadnu zo svojich prác podpísať. Ani sledovanie Štátnou bezpečnostnou službou sa Kornelovi a pamätníčke nevyhlo. Pre rôzne kontakty s nepohodlnými osobami, ako bol napríklad Šimečka, bol Kornel dokonca aj predvolaný na výsluch, z ktorého sa vrátil veľmi vyčerpaný a vystrašený. Istý čas zostal Kornel bez pracovného miesta, avšak podarilo sa mu nájsť prácu, kde nebude nikomu na očiach - v oblasti korešpondencie so zahraničím. Kornel nesmel písať, ale žiadny zákaz či strach mu v tom nezabránil. Našiel si svoju cestu.

Deväťdesiate roky a záver Nadinho životného príbehu

Pri pomalom prenesení sa k revolúcii a vôbec k deväťdesiatym rokom sa pamätníčka sama nad sebou zamyslela: “Teraz vyčítam aj sama sebe...keď som nemohla, tak som rezignovala.” Miestami, keď sa pozrie do svojej minulosti, je na seba nahnevaná, keďže nič nespravila pre to, aby mohla písať viac. Nebolo to v jej možnostiach. Postavenie sa režimu predstavovalo veľké nebezpečenstvo. 

Keď hovorí o konci 80. rokov 1989, ako prvá sa v jej vynára spomienka na Sviečkovú manifestáciu, ktorú s odstupom času hodnotí skôr ako náboženskú vec. Má pocit, že dnes sa to trošku prifarbuje. Avšak, bola pravda, že pomohla ľudí postaviť sa na nohy. Spomína si, že v ten deň mala jej neter Ľubka promócie, možno práve preto ho má tak živo v pamäti. Išlo o veľmi tichý deň, ako keby niečo viselo vo vzduchu, ako keby sa niečo pripravovalo. Zrazu sa začali zhromažďovať policajné a hasičské autá a prevažne staršie ženy sa blížili von z kostola. Základom manifestácie bol boj za náboženské slobody, preto niet divu, že protestujúci boli už spomínané staršie návštevníčky kostola. “Bol to veľmi surový zásah.” Manifestácia sa dostala veľmi rýchlo do uší celého obyvateľstva, hlavne kvôli neľudskému zásahu voči starenkám. Použili proti nim delá s vodou. 

Rok 1989 bol jeden z najpozitívnejších rokov, ktoré prežila. Išlo o magický čas. Všade bola prítomná mládež, ktorá kultúrne klíčila. “Bol to pocit uvoľnenia,” povzdychla si pamätníčka. Všetci boli v nemom úžase, keďže nik nečakal, že režim s tak veľmi silnou základňou by sa mohol rozpadnúť ako domček z karát. Spolu s manželom sa zúčastnila všetkých demonštrácii na námestiach a s vývojom situácie boli vždy spokojní. Zhromaždenia prebiehali aj na jej pracovisku, v Slovenskej akadémii vied. Vznikol Kabinet divadla a hudby a dokonca jej spolupracovníci chceli, aby sa stala vedúcou. To však neprijala. Na začiatku deväťdesiatych rokov prestala byť s prostredím, kde pracovala, spokojná, a rozhodla sa z akadémie odísť. Istý čas prednášala filmovú hudbu na VŠMU. Avšak, musela aj túto prácu ukončiť kvôli absolvovaniu komplikovanej operácie. Veľkú časť svojho života venovala aj Kornelovej tvorbe, keďže bola jeho osobnou redaktorkou. Bola to v podstate jej ďalšia práca, ktorá sa jej veľmi páčila. “Manželstvo nie je, že jeden sa pozerá na druhého, ale obidvaja sa dívajú jedným smerom.” Medzi nimi bol tak veľmi pevný a silný vzťah, že si snáď rozumeli vo všetkom. A práca nebola výnimkou. Zväčša mali na všetko rovnaký názor a nemuseli sa na ničom dohovárať. 

Neoddeliteľnou súčasťou deväťdesiatych rokov bol aj rozpad Československa, na čo má veľmi negatívny názor, keďže to považuje za nešťastnú udalosť. Jednoznačne bola proti. Avšak, nebolo to v rukách obyčajných ľudí. Časom začali vznikať nedorozumenia medzi Čechmi a Slovákmi, a teda bolo len otázkou času, kedy sa Československo rozpadne. V závere tejto témy poznamenala:” Deväťdesiate roky boli miestami horšie ako normalizácia.” 

V súčasnosti pamätníčka žije v dome seniorov Ohel David, v Bratislave. Stále je veľmi komunikatívna a sčítaná žena plná elánu, s ktorou je radosť rozoberať témy, či už minulé alebo súčasné. Vo svojom živote nemala nikdy špeciálne heslo, ktorým by sa riadila. Snáď jediné - len aby dobre bolo.