Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mária Bors (* 1933)

• narodená 19. júla 1933 v Hamuliakove, pochádza z roľníckej rodiny

• 1944–1945: ukrývanie židovskej rodiny

• 1945–1947: sledovanie vysídľovania maďarského etnika do Maďarska a Česka, útek Hamuliakovčanov do Rajky

• 17. novembra 1947: Pammerovci vysídlení do Nagynyárádu, do domu vysídlenej nemeckej rodiny

• 1950: svadba so zámočníkom Antalom Borsom z Kalinkova

• porodila dvoch synov - Lajosa v roku 1951 a Antala v roku 1956

• pracovala v cvernovke, upratovala v kaderníctve a vypomáhala v školskej kuchyni

• 1954: presťahovala sa s manželom a synom do Mosonymagyaróváru

• 1955: prvýkrát navštívila Hamuliakovo

• navrátenie nemeckej rodiny do Nagynyárádu a spriatelenie sa

• úmrtie manžela a oboch synov

 

Bola raz jedna rodina

Dňa 19. júla 1933 sa v obci Gútor, dnešnom Hamuliakove, narodilo maďarským gazdom Józsefovi a Terézii (rod. Kiss) Pammerovým malé dievčatko. Nazvali ju Mária. Obaja rodičia pochádzali z Hamuliakova, ktoré v tých časoch ležalo priamo pri starom koryte Dunaja. Pamätníčka mala ďalších troch súrodencov – Lujzu (1928), Jozefa (1930) a Terezu (1935). Pammerovci boli roľníci a väčšinu života sa venovali pestovaniu plodín a chovu zvierat. 

Schovávanie židovskej rodiny

Hamuliakovo patrilo k časti južného Slovenska, ktorá bola počas prvej Viedenskej arbitráže v roku 1938 odčlenená od Slovenského štátu a pripojená k Maďarsku. Z vojny si pamätníčka spomína hlavne na výstrely a židovskú rodinu, ktorú schovávala família. „Keď sa front blížil k Budapešti, jednej židovskej rodine sa podarilo uniknúť z väzenia. Poznali švagra môjho otca, ktorý bol dôstojníkom počas I. svetovej vojny. Poprosili ho o pomoc a ten poprosil nás. Otec schoval rodinu v stodole. Prišli k nám na konci roku 1944, a keď skončila vojna, odišli.” Pred odchodom dala židovská rodina Pammerovcom list – potvrdenie o tom, že im pomohli. Tento list by im mohol neskôr pomôcť, keďže Maďarsko bolo na strane porazených a maďarskému etniku hrozili povojnové represie. 

Ďalšia spomienka na vojnu je spojená s odvedením jedinej židovskej famílie z Hamuliakova. Išlo o rodinu Feigenbaumovcov. Manželov Ludviga a Hedvigu odviedli do koncentračného tábora v Osvienčime, kde zahynuli.

Útek cez Dunaj

Pamätníčka dokončila šiesty ročník základnej školy, keď sa skončila druhá svetová vojna. Po skončení vojny bolo Hamuliakovo opäť pričlenené k Československu, Maďari boli označení za vojnových zločincov a maďarskej menšine v Československu odňali občianske práva. Nastal proces reslovakizácie a prezidentské dekréty s československou vládou nariadili odsun maďarskej menšiny z územia Československa. „Desať rodín z vedľajšej obce Kalinkovo dostalo nariadenie dostaviť sa pred obecný úrad na nasledujúci deň. Smeli si zobrať len batožinu do 30 kg. Na druhý deň sa rodiny dostavili pred obecný úrad a celý deň s malými batôžkami čakali, čo sa bude diať. Nevedeli, čo ich čaká.” spomína pamätníčka na prvé dni vysídľovania. V ten deň pre nich však nikto neprišiel. Na druhý deň sa mali rodiny opäť dostaviť pred obecný úrad, ani jedna však už neprišla. Vystrašené rodiny v noci nasadli do člnov a potajme sa preplavili cez rieku do susednej obce Rajka, ktorá bola na maďarskej strane.

Pamätníčka spomína na ďalšiu udalosť, ktorá jej utkvela v pamäti. Pri prevážaní Kalinkovčanov sa jedna žena niekoľkokrát pokúsila ujsť z nákladného auta, a tak ju vojaci zviazali. Hamuliakovčania zdesene sledovali susedných dedinčanov v nákladnom aute, ktoré prechádzalo cez obec a smerovalo k vlakovej stanici v Šamoríne. Len pár mesiacov nazad takto odvážali rodinu Feigenbaumovcov do koncentračného tábora. „Pohľad na zviazanú ženu vyľakal Hamuliakovčanov, nikto totiž nevedel, kam týchto ľudí odvážajú. Keby nebolo tejto udalosti, možno by oveľa menej ľudí utieklo do Rajky a nechali by sa odviezť na Moravu.”

Pokus o útek sa skončil smrťou

Mnohí Hamuliakovčania si zo strachu pred neznámym osudom vybrali útek cez Dunaj. „Vojaci sa snažili zabrániť útekom, a ak zbadali, že niekto uteká, začali strieľať okolo člnov, aby prinútili ľudí vrátiť sa na breh. Jedného dňa pri úteku cez rieku jedného človeka zastrelili.” Schindler Ferenc sa snažil utiecť cez Dunaj, ako mnohí ďalší, spolu s jeho rodinou. Počas streľby vojakov ho zasiahli na niekoľkých miestach na tele. Na mieste zomrel. S mŕtvym človekom sa čln otočil naspäť k slovenskému brehu.

Do domov hamuliakovských utečencov nasťahovali ľudí z Maďarska, ktorí sa prihlásili k slovenskej národnosti. Stávalo sa, že Hamuliakovčania v noci potajme prešli cez rieku, a kým v ich domoch spali noví prisťahovalci, ukradli naspäť svoje zvieratá a previezli ich cez Dunaj.

Útek alebo vysídlenie

Časť Hamuliakovčanov utiekla cez Dunaj, ďalšia časť sa nechala odviezť v rámci vysídlenia. Rodiny, ktoré mali pod päť jutrov pôdy (stará plošná miera, pozn. editora), dostali zelenú kartu, čo znamenalo, že boli vysídlené na Moravu a nemohli si so sebou vziať svoj majetok. Famílie, ktoré mali pozemky nad päť jutrov, dostali bielu kartu, boli vysídlené do Maďarska a mohli si so sebou vziať svoj majetok. „Hovorilo sa o reslovakizácii. Mohli sme zaplatiť 10 000 korún a prihlásiť sa k slovenskej národnosti, v tom prípade by sme mohli zostať doma. Môj otec však povedal, že sa neprehlási. Radšej sa oddá tomu, aby nás zobrali nevedno kam.” 

Opustenie domova

V roku 1947 obdržala bielu kartu aj rodina Pammerovcov. Potvrdenie od židovskej rodiny mal svokor, a keď ho potrebovali, tvrdil, že list stratil. „Museli sme odísť z Hamuliakova. Veľmi radi sme tam žili, bol to náš domov, avšak, museli sme odísť...”

 „Rodiny so zelenou kartou si smeli vziať len batožinu do 30 kg, ale po troch rokoch mali možnosť vrátiť sa naspäť domov. My sme túto možnosť nemali. Nedovolili nám vrátiť sa.” 

Nastali prípravy na odchod a balenie. Rodina sa počas posledných dní lúčila s priateľmi a rodinou. Dňa 17. septembra 1947 nadišiel čas odchodu. „Nepovedali nám, kam nás berú. Iba kedy máme byť pripravení. Zbalili sme sa a odviezli nás do Šamorína, kde nás naložili do vagónov. Na rozdiel od rodín, ktoré dostali zelenú kartu, my sme si mohli so sebou vziať všetok náš majetok, ktorý sme chceli. Dva kone, päť kráv, ošípané, všetky zvieratá, nástroje a hmotný majetok sme naložili do vagónov. A tak nás odviezli.”

Cesta bola náročná. „Nikto nám nepovedal, kam ideme a koľko budeme cestovať. Nakoniec sme cestovali až sedem dní a ku koncu sme už nemali takmer žiadne jedlo. V jednom vagóne sme boli s celou rodinou a niektorými zvieratami. Okolo nás sme rozložili seno, na ktorom sme spali a trávili dni. Keď sa vlak zastavil, snažili sme sa čo najrýchlejšie nechať napásť zvieratá, podojiť kravy.” Vlak sa nakoniec zastavil v Moháči, kde rodiny rozdelili podľa dediny, ktorú im pridelili. Naložili ich do áut a odviedli do nových domov. 

Cudzincami v novej zemi

Pammerovcov spolu s ďalšími približne piatimi rodinami z Hamuliakova vysadili v obci Nagynyárád v Baranskej župe, pri maďarsko-chorvátskych hraniciach. V obci pôvodne žili maďarskí Nemci, v tom čase však väčšinu z nich vysídlili do Nemecka. Pammerovci vstúpili do prázdneho domu. Všetky rodiny, ktoré vysťahovali do Maďarska, mali pridelených 15 jutrov pôdy, bez ohľadu na to, koľko pôdy vlastnili na území Československa. Kým Hamuliakovo bola rovinatá krajina s úrodnou pôdou, okolo Nagynyárádu boli kopce s menej úrodnými pôdami. „Veľmi ťažko sme si zvykali v novej dedine. Milý môj otec vždy veril, že sa dostaneme naspäť domov. “Ešte nás zoberú naspäť domov, uvidíte. Pôjdeme domov. V Moháči nás naložia do vnútra lode a vezmú nás domov.” Až do smrti veril, že sa raz vrátime domov do Hamuliakova.” 

Časť nemeckého obyvateľstva, ktorá nebola vysídlená z Nagynyárádu, spočiatku obviňovala maďarské presídlené rodiny z toho, že obsadili domy po Nemcoch. Neskôr však pochopili, že slovenskí Maďari boli obeťami politických procesov, rovnako ako maďarskí Nemci. 

Vysídlenie rozdelilo rodiny

V novembri roku 1946 sa s Pammerovcami presunuli do Maďarska len tri zo štyroch detí. Jedna zo sestier pamätníčky zostala v Hamuliakove, pretože sa zaľúbila do slovenského vojaka Štefana Curovského. Pár veril, že sa im podarí zosobášiť a zostať spolu. Čakali spolu dieťa, avšak, kvôli maďarskej etnicite sestru vysťahovali za zvyškom rodiny a slovenského vojaka preradili do inej časti Československa. Syn s otcom sa stretli prvýkrát v roku 1964 (na jednej z fotografií, poznámka edit.)

Režim komunistickej strany vzdal, čo sa dalo

Život v novom prostredí rodine sťažoval socialistický režim. „Všetko, čo sme vypestovali, sme museli odovzdať štátu. Zvieratá, vajcia, mlieko, zeleninu. Často sme nevedeli, čo budeme jesť na ďalší deň. Mali sme síce pôdu, ale bola nám na nič, keď nám všetko zobrali.” 

V roku 1950 sa 17-ročná pamätníčka vydala za Borsa Antala. S Antalom sa poznali od detstva, keďže pochádzal zo susedného Kalinkova a jeho rodinu tiež deportovali do Nagynyárádu. Antal nechcel pracovať na družstve. Vyučil sa za zámočníka a zamestnal sa v štátnej správe. V roku 1954 sa mu naskytla pracovná príležitosť v meste Mosonymagyaróvár vedľa Rajky, blízko Hamuliakova. Presťahovali sa tam spolu s pamätníčkou. 

Revolúcia a čiastočné uvoľnenie režimu

Od roku 1947 do roku 1956 bola situácia zlá. Mierne zlepšenie nastalo podľa pamätníčky po maďarskej revolúcii v roku 1956, po ktorej nastal tzv. Kádárov režim. Pamätníčka spomína na priebeh revolúcie v Mosonymagyaróvári. „Dav ľudí kráčal v mieri, bez zbraní, smerom na kasárne, v ktorých sídlila maďarská štátna bezpečnosť. Cieľom bolo sňať z kasární červenú hviezdu, symbol komunizmu. Keď sa však priblížili ku kasárňam, spustili sa výstrely. Bolo tam vraj 80 mŕtvych. Sloboda od komunizmu však trvala asi len týždeň.” Po revolúcii nastali procesy s povstalcami, avšak z dlhodobého hľadiska sa situácia v Maďarsku zlepšila. Kádárov režim bol pomerne liberálny, s čiastočne povoleným súkromným sektorom. „V Mosonymagyaróvári sme sa odvtedy mali viac-menej dobre. Napríklad, dostávali sme výplatu.” Pamätníčka pracovala v cvernovke, neskôr pomáhala upratovať v kaderníctve a vypomáhala v školskej kuchyni. Vychovali s Antalom dvoch synov, ktorí však zomreli v strednom veku.

Prvýkrát na návšteve doma

Väčšina jej blízkej rodiny zostala žiť v Nagynyáráde. Vždy verili, že sa im podarí vrátiť sa naspäť domov do Hamuliakova. „Prvýkrát sme sa mohli vrátiť do Hamuliakova v roku 1955. Dostali sme cestovné povolenie na päť dní.” Po 8 rokoch sa tak pamätníčka mohla stretnúť s famíliou. Väčšina však mala pozemky pod päť jutrov, boli preto vysídlení na Moravu a po troch rokoch sa vrátili do Hamuliakova. „Keď sa moja maminka prvýkrát dostala naspäť do Hamuliakova, navštívila náš starý dom. Novo-prisťahovaní slovenskí obyvatelia ju však nepustili dnu do domu. Viac sme sa už nepýtali a vždy sme sa naň išli pozrieť aspoň z diaľky, z blízkej hrádze. Dnes už dom nestojí. Ešte aj teraz mám nejakú rodinu v Hamuliakove, avšak, väčšina zomrela, alebo už nehovoria po maďarsky a nemáme sa ako porozprávať.”

Návrat nemeckej rodiny

Časť vysídlených maďarských Nemcov sa po čase vrátila do Nagynyárádu. „Aj rodina ktorej dom nám pridelili, sa vrátila. Ich svokra tu zostala, a tak mali kde bývať. Mali sme s nimi výnimočne dobré vzťahy. Takmer akoby sme boli jedna rodina. Môj otec vždy vravel: “My nemôžeme za to, že sme sa sem dostali, oni nemôžu za to, že sa sem dostali. Keď prišli, dali sme im ich náradie z domu, priniesli sme si predsa svoje.” Uvádza pamätníčka, ktorá je dodnes v kontakte s dcérou nemeckej rodiny.

Spomienky na domov

Pamätníčka spomína na Baraňu (Baranskú župu, pozn. editora). „Nemali sme to tam radi. Ja by som sa ani za svet nevrátila do Barane. Ani za všetky peniaze sveta. Veľmi ma mrzí, že sme nemohli zostať bývať doma v Hamuliakove. Boli sme tam šťastní, bol to náš skutočný domov. A nikdy to nezabudnem človeku, ktorý rozhodol, že nás vyženú z domova.” 

V 80. a 90. rokoch nastali zmeny, prišla sloboda. Kto chcel pracovať a uplatniť sa, mohol. „V 90. rokoch sme mohli začať voliť, cestovať. Každý môže ísť, kam sa mu zachce.” 

Ohliadnutie sa za životom

Pamätníčka zostala žiť v Mosonymagyaróvári a vo veku 88 rokov spomína na úmrtia väčšiny ľudí, ktorých v živote spoznala. „Väčšina mojej rodiny zomrela. Zomrel mi manžel aj obaja synovia. Teraz som už len s mojimi vnúčatami. Ostatní odišli.” 

„Zvykla som si pripomínať príslovie “Pomôž si, človeče, aj Boh ti pomôže.” Ak si sama nepomôžem, nepomôže mi ani Pán Boh a naopak. Vždy som sa snažila odviesť poctivo svoju prácu, ako doma, tak aj v práci. A tak uplynuli roky. Pomaly sa blížim už ku koncu… Som spokojná so svojím životom, dôchodok sme nakoniec dostali. Dá sa z neho vyžiť, keď si človek dáva pozor na peniaze. Bohatými sme sa nestali, ale žijeme… teda žijem. Obklopená vnúčatami, môžem žiť vo vlastnom dome. Potrebuje človek viac? Nemyslím si.”

V rokoch 1945 až 1948 bolo na územie Maďarska a Česka nedobrovoľne presídlených 131 326 osôb maďarskej národnosti. Maďarské etnikum bolo v povojnovom Československu považované za vojnových zločincov a bolo pozbavené občianskych práv. Vysídlenie bolo realizované skrz presídlenie časti maďarského etnika do Česka a výmenou obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom.