Juraj Alexander

„Ja som sa narodil vlastne ako Tanenbaum, to som vôbec nevedel až do pätnásteho roku svojho života. Pretože môjho otca Tanenbauma zobrali vtedy, keď som mal sedemnásť či jedenásť dní zo Židovskej. Ten dom stojí, tam kde je teraz Múzeum židovského židovstva a tam na kraji Židovskej. To je naozaj zaujímavé, že ten dom stojí. Odtiaľto nás zobrali a moja mama povedala, že tak ona – ten Slovák povedal, že ,aj vy pôjdete‘, ten gardista a nemecky povedal ten Nemec, že ,nie vy môžete s tým dieťaťom‘, čo som bol ja, ,zostať tu‘. Tam jej zobrali jej mamu, môjho otca a sestru, asi päť ľudí. Nikto neprežil. A moja teta, mojej mamy sestra, staršia, ona bola klaviristka, no a potom v našom tom rode, či čo, je tradícia hudobná, bola veľká. No a môj brat, nie môj brat, môj, brat mojej matky, tí boli evakuovaní v Piešťanoch cez válku, no a sestra tá hneď išla do plynu. A moja matka to prežila so mnou, lebo nás paterovali potom zo Serede do Terezína a tam našťastie, no tak v máji, keď prišli Rusi, tak nás oslobodili. A ešte veľmi dlho trvalo, kým sme sa vrátili sem a mama si spomína na jednu vec, čo mňa veľmi mrzí, že to nevedela, lebo by som mal určite veľmi hlboký vzťah k tým ľudom, že keď sa vracali z toho Terezína cez Čechy a na Morave niekde zastavili, tam im napojili tí ľudia okolití z dedín, a že boli veľmi zlatí, ale vôbec sa nepamätá, kde to bolo. Dali nám vodu... No šak ja som bol nemluvňa, no čo – vo mne neni ani kvapka materského mlieka, šak z čoho. No a moja matka ešte povedala, že keď prišli do Terezína, povedala, že ,das ist Todesstrafem‘, lebo mala mama tento petrolej alebo olej alebo neviem čo na varenie a varič a hovorila ,no tak bude Todesstrafe‘. ,Tak a čím ja budem kŕmiť to svoje dieťa?´. No tak potom jej to nechali, takže už tam, šak tak bola ohromná. A preto u nás v dome vždy bolo ako symbol taký varič, taký varič na ktorom bol, kde sa dalo naliať petrolej či čo, elektrický varič to bol áno, alebo aký, áno a potom aj muka nejaká a soľ. To vždycky bolo u nás.“