Juraj Alexander

* 1944

  • „Ja som sa narodil vlastne ako Tanenbaum, to som vôbec nevedel až do pätnásteho roku svojho života. Pretože môjho otca Tanenbauma zobrali vtedy, keď som mal sedemnásť či jedenásť dní zo Židovskej. Ten dom stojí, tam kde je teraz Múzeum židovského židovstva a tam na kraji Židovskej. To je naozaj zaujímavé, že ten dom stojí. Odtiaľto nás zobrali a moja mama povedala, že tak ona – ten Slovák povedal, že ,aj vy pôjdete‘, ten gardista a nemecky povedal ten Nemec, že ,nie vy môžete s tým dieťaťom‘, čo som bol ja, ,zostať tu‘. Tam jej zobrali jej mamu, môjho otca a sestru, asi päť ľudí. Nikto neprežil. A moja teta, mojej mamy sestra, staršia, ona bola klaviristka, no a potom v našom tom rode, či čo, je tradícia hudobná, bola veľká. No a môj brat, nie môj brat, môj, brat mojej matky, tí boli evakuovaní v Piešťanoch cez válku, no a sestra tá hneď išla do plynu. A moja matka to prežila so mnou, lebo nás paterovali potom zo Serede do Terezína a tam našťastie, no tak v máji, keď prišli Rusi, tak nás oslobodili. A ešte veľmi dlho trvalo, kým sme sa vrátili sem a mama si spomína na jednu vec, čo mňa veľmi mrzí, že to nevedela, lebo by som mal určite veľmi hlboký vzťah k tým ľudom, že keď sa vracali z toho Terezína cez Čechy a na Morave niekde zastavili, tam im napojili tí ľudia okolití z dedín, a že boli veľmi zlatí, ale vôbec sa nepamätá, kde to bolo. Dali nám vodu... No šak ja som bol nemluvňa, no čo – vo mne neni ani kvapka materského mlieka, šak z čoho. No a moja matka ešte povedala, že keď prišli do Terezína, povedala, že ,das ist Todesstrafem‘, lebo mala mama tento petrolej alebo olej alebo neviem čo na varenie a varič a hovorila ,no tak bude Todesstrafe‘. ,Tak a čím ja budem kŕmiť to svoje dieťa?´. No tak potom jej to nechali, takže už tam, šak tak bola ohromná. A preto u nás v dome vždy bolo ako symbol taký varič, taký varič na ktorom bol, kde sa dalo naliať petrolej či čo, elektrický varič to bol áno, alebo aký, áno a potom aj muka nejaká a soľ. To vždycky bolo u nás.“

  • "Tam bol jeden z Bratislavy a mama hovorila, že bola tak zničená tam, že keby to nebol býval organizoval jeden chlap, lebo šak my sme boli Slováci ako, tak že dodnes tam ešte čaká na ten transport. Nebola schopná sa vzchopiť. Ona potom hovorila, to mi brat hovoril, že nie ona mňa zachránila, ale ja ju. Tak to je, vieš iluzórne, šak ja som bol nemluvňa, ale zrejme toto. A keď som sa vrátil, tak sme chodili na Jesenského, býval tam doktor Fedor Freiberger, a on hovoril, ja som bol úplne na zdochnutie, že keďže nechcel som jesť a nemal som. A potom som konečne začal a nejaká jej známa, ktorá vychovala veľa detí a aj rodila tie deti sama a ona ma nahého otočila hlavou dole a ona povedala ,ez a gyerek élni fog‘, že toto dieťa bude žiť hovorila."

  • „Bol vypísaný konkurz do opery a ja som v júni skončil konzervu. Tak som išiel na konkurz, ešte hovorím profesorovi, že pán profesor, chcel by som ísť na konkurz, že v opere je to. Ja som bol nadupaný ten čelový koncert a tak. A on hovoril Jurko, nie, nech ty nechoď do divadla, že radšej choď na vysokú školu, ty si talent. Ja som jediný krát urobil napriek profesorovi a bolo to svetové, že som to urobil, že som išiel na konkurz. Tam bolo 50 ľudí na konkurze, orchester a hneď by ma zobrali, no ale ja som nemohol, hovorím, až keď absolvujem. No tak potom prvého júna ešte som bol mesiac na konzerve vlastne. Som nastúpil do opery na VŠMU som bol pripravený, ale vedel som, že budú problémy a aj boli, v marci ma potom vykopli kvôli opere. Nemohol som lepšie urobiť, ako že ísť do tej opery a si pamätám, že mnoho ľudí hovorilo, že Alexander, prečo? Načo do takého, že do opery. Každý to podceňoval. Hovorím, čo rozprávaš choď ty od rána do opery. Najviac sa naučíš v opere. Najviac. To sú galeje, tam tri hodiny a tie veľké biblie, orchestrálne party.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    06.09.2022

    (audio)
    délka: 01:31:04
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Mal som sotva dva týždne, keď ma deportovali do koncentračného tábora

Juraj Alexander počas EYD natáčania
Juraj Alexander počas EYD natáčania
zdroj: Dominik Janovský

Juraj Alexander sa narodil 10. septembra 1944 v Bratislave ako Juraj Tannenbaum. Mal sotva dva týždne, keď ho aj s matkou deportovali v druhej vlne transportov do koncentračného tábora Terezín. Napriek krutým podmienkam sa im podarilo prežiť a vrátiť späť do povojnovej Bratislavy. Dva roky po skončení druhej svetovej vojny sa Jurajova matka druhý krát vydala a Juraj sa stal adoptívnym synom Františka Alexandra. Už od útleho veku sa v Jurajovi začalo prejavovať hudobné nadanie, ktoré sa jeho rodičia rozhodli podporovať. Juraj nastúpil v roku 1959 na Konzervatórium v Bratislave, kde sa pod vedením Gustáva Večerného venoval učeniu hry na violončelo. Po absolvovaní školy sa rozhodol zapísať na konkurz do Opery SND, v ktorom uspel. Jurajova hudobná kariéra začala prudko napredovať – už po roku zastával v Opere SND funkciu koncertného majstra. Po návrate z povinnej vojenskej služby strávenej vo Vojenskom umeleckom súbore nastúpil v roku 1968 do Slovenského komorného orchestra, ktorý v tom čase viedol Bohdan Warchal. Na tomto mieste Juraj zotrval až do roku 1995. V roku 1933 sa vrátil späť do Opery SND ako koncertný majster skupiny violončiel. Svoju aktívnu kariéru zakončil v Slovenskej filharmónii, v ktorej pôsobil do roku 2011.