Příběhy 20. století
cs_CZ de_DE en_GB fr_FR hr_HR hu_HU hy_AM ka_GE pl_PL ro_RO ru_RU sk_SK uk_UA 

Metóda orálnej histórie

Rozprávaná ,,Pamäť národa" alebo čo je to oral history metóda.

Mgr. David Weber,historik Ústavu pre súčasné dejiny AV ČR

Orálna história je jednou výskumných metód využívaných najrôznejšími spoločenskovednými a humanitnými odbormi, ako je napr. história, sociológia, antropológia, etnológia, politológia, psychológia, muzikológia alebo dejiny umenia, ale je tiež používaná širokým okruhom bádateľov a záujemcov pohybujúcich sa jednak medzi týmito vednými odbormi, jednak na pomedzí vedy a laickej praxe.

Pokiaľ by orálna história mala mať nejakú presnejšiu teoretickú definíciu, potom by mohla mať zhruba nasledujúcu podobu: Jedná sa o rad prepracovaných, ale stále sa vyvíjajúcich a dotvárajúcich postupov, prostredníctvom ktorých bádateľ v oblasti humanitných a spoločenských vied získava nové poznatky, a to na základe ústneho podania osôb, ktoré boli účastníkmi či svedkami danej udalosti, procesu alebo doby, ktoré bádateľ skúma, alebo osôb, ktorých individuálne zážitky, postoje a názory môžu obohatiť bádateľove poznanie o nich samých, prípadne o skúmanom probléme všeobecne.

 

Oral history ako mikrohistória.

Orálna história je charakterizovaná hneď niekoľkými rysmi, ktoré ju odlišujú od iných metód vedeckej práce. V prvom rade sa jedná o kvalitatívnu metódu výskumu, ktorá je typická svojím demokratizujúcim pojatím dejín. Oproti iným prístupom-ako sú napr. tradične vnímané politické, hospodárske, sociálne alebo vojenské dejiny, spracovávané často na základe ,, neorálneho" pramenného materiálu- sa snaží ,,dávať slovo" obchádzaným (tzv. bezdejinným) vrstvám spoločnosti, viac reflektuje tzv. malé dejiny(mikrohistóriu),individuálne prežitky, dejiny ,,písané zdola"(history from below),rozmer každodennosti a pod. Za kvalitatívny výskum sa potom považuje také bádanie, ktoré rozprávanie jednotlivca vníma ako svojráznu poznávaciu hodnotu nesnaží sa jeho obsah zobecniť za pomoci kvantifikujúcich(napr. štatistických) postupov do širších celkov.

To ale neznamená, že by kvantitatívne prístupy, vedené pomocou štatistík, prieskumov verejnej mienky a pod., nemali mať pri bádaní o minulosti svoje miesto ,alebo že snáď sú čo do poznávacej hodnoty ,,menejcennejšie" ako prístupy kvalitatívne. Tak ako mnohé sociologizujúce alebo ekonomizujúce smery v historickom bádaní preferujú skôr prístupy kvantitatívne, tak orálna história na strane druhej prvoplánovo pracuje s rozhovormi ako s produktmi bádania kvalitatívneho, pričom sa samozrejme snaží v širokej miere reflektovať i na pramene a výsledky získané inými cestami (napr. na základe archívneho výskumu).Obidva prístupy majú svoje klady a zápory, a preto jedine kombináciou oboch možno získať čo ,,najobjektívnejší" obraz minulosti.

Hovoria pamätníci vždy a za každých okolností pravdu?

Dôležitou otázkou je často zdôrazňovaný vzťah orálnej histórie k tzv. objektívnym faktorom. V  tradičnom pojatí (nie len) historickej vedy historik-bádateľ na základe zbierania, analýzy a komparácie údajov obsiahnutých v rôznych typoch prameňov (predovšetkým písomných, ale tiež hmotných, ikonografických a pod.)sa za pomoci ,,objektívnych faktorov" snaží skonštruovať obraz minulosti ,,takej, aká bola" a svoju výslednú predstavu, napr. vo forme dielčej štúdie alebo finálnej monografie, predkladá odbornej i laickej verejnosti. Vzájomná interakcia historik-veda-spoločnosť totiž neprebieha vo vzduchoprázdne, ale v intenciách reálneho sveta, nehľadiac na to, že v podobných podmienkach vznikali i oné pozostatky minulosti, ktoré slúžia ako jeden zo základov (re)konštrukcie dejín. Od preferencie výberu prameňov, spôsobu práce s nimi, ich interpretácie a následne prezentácie a spoločenskej reflexie bádateľských výstupov sa odvíja napr. rozrôznenosť  ,,historických škôl" a všeobecne prístupov k bádaniu o minulosti, ktoré sa však neustále menia a vyvíjajú. Preto bola tiež práca s orálnymi prameňmi, ktoré boli konkurenciou iných prameňov (napr. písomných) vnímané ako ,,príliš subjektívne" (a teda nespoľahlivé), svojho času odmietané. V  každom prípade zostáva pravdou, že údaje získané na základe individuálneho rozprávania možno len ťažko vnímať prizmou kvantifikujúcich meradiel využívaných pri práci s inými druhmi prameňov. Rozhovory vychádzajú z minulých prežitkov jednotlivca, sú ovplyvňované časovým odstupom ,ale i prostredím, v ktorom vznikajú, závisia na osobných motívoch rozprávajúceho , a preto sú údaje v nich obsiahnuté v porovnaní s inými prameňmi bytostne subjektívne. Jedným dychom dodajme, že túto vlastnosť ale vníma bádateľ v oblasti orálnej histórie ako nevýhodu, práve naopak ako súčasť a potrebnú kvalitu , kvôli ktorej rozhovory primárne získava. Prostredníctvom orálnej histórie sa teda bádateľ dostáva k novým informáciám, poznatkom a faktorom, ktoré obohacujú, rozširujú alebo korigujú jeho doterajší obraz dejín a vďaka zážitkom a rozprávaniam z úst opýtaného má možnosť dať svojmu dejinnému výkladu jeho individuálny rozmer.

Oral history ako subjektívne hodnotenie histórie

 

V centre záujmu orálnej histórie sledovania človeka ako ľudskej bytosti prostredníctvom zachytenia, analýzy a interpretácie jeho verbálnych i neverbálnych prejavov , pričom z epistemologického hľadiska sú si všetky druhy ,,prejavov o minulosti" napriek svojim kladom i záporom rovnocenné (rátajúc listinným materiálom a sochou významného štátnika , pokračujúc zväzkami Štátnej bezpečnosti a gramofónovou platňou, končiac nástenkovým plagátom či e-mailovým spamom ).Pod týmto uhlom pohľadu sa nám tiež stiera striktný a často polarizovaný rozdiel medzi historickými prameňmi tzv. objektívnymi a subjektívnymi. V historiografii by sa taká cesta  mala skladať z uváženého využitia maxima legálne dostupných a z etického hľadiska bezproblémovo nadobudnutých a využiteľných prameňov , či už písomných, obrazových, hmotných, orálnych, audiovizuálnych, alebo dokonca oných ,,virtuálnych" z internetu.

V každom prípade je nutné povedať , že základným predpokladom práce s orálnou históriou je rešpekt k človeku ako k jedincovi so všetkým , čo so sebou tento fakt prináša. Jedná sa zhruba o nasledujúce dve  , spolu vzájomne prepojené roviny rešpektu: rovina odborná a teoreticko-metodologická, rovina eticko-právna.

Práve tento komplexný prístup odlišuje orálnu históriu od iných , menej odborných alebo celkom nevedeckých prístupov k práci s rozhovormi a s orálnym svedectvom všeobecne. Bez dodržovania týchto princípov možno nielen veľmi ťažko dosiahnuť seriózne bádateľské výsledky, ale naviac bádateľ svojimi pochybeniami riskuje svoju odbornú i ľudskú povesť, nehľadiac na riziko možného súdneho procesu a právneho postihu.

 

 

VSTUP DO E-BÁDATEĹNE

Login:Heslo:

Registrácia do e-bádateľne

Lost password?


VYSTAVIŤ AKO HOMEPAGE  | RSS  | KONTAKTY  |  (c) 2000 - 2017 Post Bellum